Aj keď vianočný čas stále trvá, tie najkrajšie dni, ktoré si s týmto sviatkom spájame, sú už za nami. Pre mňa boli o to výnimočnejšie, že naši synovia ich prvýkrát skutočne vnímali. Tešili sa zo stromčeka, zo všetkých svetielok, zo snehu (u starej mamy sú tento rok skutočne biele Vianoce), z tradičného zapaľovania prskaviek. No a samozrejme najviac z darčekov. Napriek odporúčaniam psychológov, ktoré sa z internetových stránok na nás hrnuli, aby sme pod stromčekmi nemali hračkárstvo, to inak nešlo. Keď sa zhromaždia darčeky od rodičov, starých rodičov, krstných rodičov a ešte navyše keď musia byť dvojmo, a to presne v rovnakom farebnom i materiálovom prevedení, inak to nevyšlo. Pred rokom sme skúsili verziu s rôznymi darčekmi, veď si hračky deti budú požičiavať. Skončilo sa to takmer hromadnou bitkou, keď deti sa klbčili o hračky a dospelí sa ich snažili od seba odtrhnúť. Ešte teraz sa pri spomienke na ruvačku pod stromčekom schuti zasmejeme. Pre zachovanie posolstva Vianoc – pokoja v rodine – sme tento rok zvolili radšej verziu „všetko dvojmo ako cez kopirák“. Osvedčila sa a veríme, že o rok sa to už bude dať deťom vysvetliť a nebude ju treba opakovať. Pri pripravovaní večere pre deti, keď som sama v kuchyni, zvyknem tú chvíľku využiť aj na počúvanie rádia. V jeden večer vysielali práve svätú omšu a v kázni sa biskup venoval práve téme darčekov. Spýtal sa: „Rodičia, viete, aký najvzácnejší dar môžete dať svojim deťom?“ Po chvíľke ticha povedal: „Nehu.“ Zostala som nepohnuto stáť. Veľmi sa ma tieto slová dotkli a vošli mi slzy do očí. Predstavila som si, koľko detí tento základ od svojich rodičov nedostali. Nesmiem, nechcem na to zabúdať. Každý deň, či už som unavená, uponáhľaná alebo nazlostená, keď deti hnevajú, jednoducho nesmiem na to zabúdať. Denne dávať svojim deťom pocítiť nehu. Nielen na Vianoce.