Takmer nikdy sa moje očakávania nestretli s realitou. Či už išlo o maličkosti alebo dôležité veci, nepamätám sa, že by dopadli, ako som si predstavovala. Netvrdím, že dopadli horšie, ale inak. To isté platí aj pri mojich očakávaniach, ktoré som si vyrobila počas tehotenstva. Moje dvojičky nikdy nebudem obliekať rovnako. Nechcem u nás počuť žiadne Fíha tralala či Spievankovo, ktoré človek počuje spoza dverí takmer každého bytu s malými deťmi. Žiadne rovnaké hračky nechcem u nás vidieť. Realita? Chalani chcú byť rovnako oblečení, keď má jeden tričko s formulou, druhý nemôže mať predsa macíka. A keď je na obzore tričko so Scoobym Doo, druhý by sa ukričal, keby ho nemal tiež. Zuby sa umývajú za tónov pesničky zo Spievankova, v ktorej zajačik vysvetľuje, ako na to. A to ešte blahorečím v duchu tvorcom za tento nápad, vďaka ktorému sa nám ich podarilo „zlomiť“ a nahovoriť na tento deťmi neobľúbený úkon. Väčšina hračiek sú samozrejme dvojmo, nielen že musia byť rovnaké, ale aj v rovnakých farbách, inak sa strhne neľútostný súboj. Vždy je lepšia tá, s ktorou sa práve hrá brat (niekedy to platí aj pri úplne identických hračkách). Moje predsavzatia sú pre zachovanie bratského mieru vyhodené von oknom. Asi si už od začiatku a v tých najmenších maličkostiach musím zvykať, že deti si raz sami vyberú cestu, po ktorej budú v živote kráčať.