Mami, ja pomáham! Keď som bola bez detí, pri tejto vete som si predstavila spokojnú matku, ktorá si v pokoji vypije kávičku, prelistuje časopis a s láskou pozrie na svoje dieťa s vysávačom v ruke. Táto idylka však neplatí, keď to zahlási dvaapoloročný krpček so svojím o minútu starším súrodencom v pätách a presvištia okolo rýchlosťou rýchlika, lokomotívy, formuly alebo iných u nás momentálne najobľúbenejších dopravných prostriedkov. Keby som nebola naučená byť stále v strehu, už by si obaja vymáčali rúčky v polievke a bolo by po obede. Lebo dočiahnu už skutočne všade, a keď to nejde, brat pomôže, veď na čo iné ho mám.
Mami, ja pijem! Tiež nevinne znejúci výkrik. Akurát nie vtedy, keď dieťa, ktoré sprchujem, sa skloní k odtoku, naháňa a zbiera vodu, ktorá ešte nestihla odtiecť. A samozrejme, že ju nezabudne ochutnať. No a nestihnem zareagovať včas, pretože druhé dieťa chce pomáhať a podáva mydlo.
A tak si pomaly zbieram bizarné príhody, z ktorých mám síce pocit, že ošediviem (ešteže kozmetický priemysel vymyslel farby na vlasy), ale po čase na ne rada spomínam. Len nevypnúť a zostať stále v strehu.
Preto ma už nemôže vyviesť z rovnováhy najčerstvejší výrok, ktorý zaznel pri odchode z bytu na prechádzku. Keď som konečne dala oboch dohromady a podarilo sa obliecť aj vetrovky a nasadiť čiapky, rýchlo na seba hádžem veci, to je jedno čo, len nech sme už vonku, aby byt zostal celý, zrazu všetko stíchne. Po chvíľočke sa ozve z kuchyne: Mami, kontrolujeme, či je vypnutý plyn! Vystrelím a zachraňujem náš príbytok pred možným výbuchom. Zabuchnem dvere a dúfam, že stihnem zamknúť skôr, ako niečo vyvedú na chodbe.