Nikdy sa neviem na rôzne situácie pripraviť dopredu s dostatočným predstihom. Funguje to tak už od mojich školských čias. Napriek tomu mi zatiaľ všetko vychádzalo. Rovnako tomu bolo aj počas tehotenstva. Zakaždým som do kníhkupectva vstupovala s predsavzatím, že si kúpim nejakú múdru knižku o tehotenstve, materstve a o všetkých tých veciach, bez ktorých sa už „moderné materstvo“ nedá prežiť. Vždy som na to pozabudla pri iných oddeleniach a odchádzala som s knihami o umení, filozofii či teológii. No čo už, praktická žena zo mňa asi nikdy nebude. Tak mi kamarátka aspoň jednu požičala. Keď som sa ešte len na úvodných stranách dočítala, koľko krvi musí srdce tehotnej ženy pumpovať, a koľko jej prepumpuje pri dvojičkách a videla na obrázku, ako moji dvaja malí cudzopasníci, ako ich v tej knihe milo nazvali, povytláčali črevá na miesta, kde by ich nikto nehľadal, radšej som to zavrela. Dosť, to zvládnem aj bez týchto informácií. K praktickým radám, ako preplávať tehotenstvom, som sa ani nedostala. Na niečo som však predsa len mala viac dbať. A to na rozšírenie všeobecného prehľadu. Zistila som, že z oblasti techniky mi fakt zúfalo chýba. „Mami? Ako sa volá komín na lokomotíve? Mami? A ako sa volá strecha na lokomotíve? Mami? A ako sa volajú kolesá na lokomotíve?“ Každý deň ma dostávajú do úzkych moji ešte stále ani nie trojroční synovia. Vymýšľam si v rýchlosti odpovede, ktorými by som zakryla zúfalé medzery a v duchu ľutujem rozhodnutie odísť za štúdiom na druhú stranu republiky, keď v rodnom meste máme dopravnú vysokú školu. A tak najbližšie, keď sa bude dať, zabehnem do kníhkupectva a vykúpim všetky encyklopédie ešte skôr ako nastane známe obdobie „prečo“. Podľa otázok usudzujem, že sa blíži nebezpečnou rýchlosťou.