Najprv ma hnevalo, že naši chalani ako podrástli, už prestali zaspávať sami, ale vyžadujú si moju prítomnosť. Chcela som aspoň si večer ukradnúť pre seba a trochu vydýchnuť „vo vlastnej réžii“. Potom mi však došlo, že ani táto situácia nebude trvať večne a raz mi bude ľúto, že ma pri zaspávaní už nebudú potrebovať, lebo sú veľkáči. Spravili sme si z nášho zaspávania rituál. Chcela som deň ukončiť čítaním z knižky. Aspoň tak to funguje v každom filme. U nás nie. Deti to neuspávalo, ale skôr preberalo a vyskakovali z postieľok, smiali sa, kričali a tak len ťažko možno dieťa uspať. Zafungovalo niečo, čo ma úplne prekvapilo. Každý si čítal svoju knižku. Keby k nám večer niekto nazrel, vyzeralo by to ako v čitateľskom klube. V spálni je absolútne ticho, krpčekovia si ležia a listujú vo svojich obľúbených knižkách o vláčiku Tomášovi a ja si konečne začínam plniť záväzok, že prečítam celú našu knižnicu. Už dávno sa mi nepodarilo venovať toľko svojho času knihám ako na materskej. A pritom ich tak milujem. Ten pocit, keď otvárate úplne novú knižku a ovanie vás vôňa. Priznávam sa, že to je moja úchylka, každú knihu najskôr ovoniam, kým sa do nej pustím. Včera ma prekvapil jeden zo synov. Dostali nové detské časopisy, on si do neho zaboril hlávku a vyhlásil: „Náš časák pekne vonia.“ Tieto deti sa fakt nezaprú. A verím, že sa mi aj vďaka našim večerom podarí, aby si knihy zamilovali na celý život.