Nikdy mi nenapadlo, koľko nepochopiteľných fóbií môžu malé deti mať. V pomyselnom rebríčku najhysterickejších reakcií našich dvaapolorčných dvojčiat jednoznačne kraľuje fóbia z vlasov. Keď nastane vzácna chvíľa, že sa chlapci ticho hrajú, niekedy zázrakom aj spoločne, a zrazu jeden spustí pre nezainteresovaného diváka neodôvodnený krik, takmer s istotou viem, že ide o nájdený spadnutý vlas. Tieto decibely sú však ešte nič oproti návšteve kaderníctva. Už týždeň pred termínom mám z toho žalúdočné kŕče aj ja a po poslednej návšteve sme kaderníčku tak vyčerpali, že určite dostala nejaký tik a bojí sa dvíhať telefón, aby sme sa na druhej strane neozvali my. Obdivujem ju, že to napriek všetkému s nami zatiaľ nevzdala. Hneď na druhom mieste je strihanie nechtov. Kým ešte boli chalani len bezbranné bábätká, stačilo počkať kým zaspia a vec bola vybavená. Teraz už podobné triky neplatia, takže všetko prebieha s obrovským revom, napriek snahe rozptyľovať pozornosť fotkami či knižkami. Po každej takejto akcii očakávam návštevu zo sociálky, ktorú by mohol zavolať dobrosrdečný sused. Naposledy ma však deti skutočne vyviedli z rovnováhy. Keď už sme s mužom z titulu o minútu staršieho syna uložili na posteľ ako prvého, začal mrnčať v neblahom tušení, čo bude nasledovať. Vtom druhý syn z detskej izby začul, čo sa deje, pribehol a zobral situáciu do vlastných rúk. Zobral vlastný cumeľ a dal ho bratovi rovno do úst. „Tu máš cumlík,“ povedal tónom, ktorému sa nedalo odporovať. „Tata, dones mobil,“ pokračoval nekompromisne. Manžel poslušne odkráčal po telefón. „Ukáž fotky, ideme pozerať,“ velil ďalej. Potom všetci traja dali hlavy dokopy a mňa si už nikto nevšímal. V ten večer sa u nás prvýkrát pri strihaní nechtov nenariekalo. Veru, oplatí sa počúvať svoje deti. A aj poslúchnuť. Zvyknúť totiž mávať skvelé nápady.