To bolo radosti, keď sme ráno pri pohľade do okna videli všetko biele. Nie, nehovorím o deťoch, ale o sebe. Tá nefalšovaná radosť z čerstvo napadnutého snehu mi z detstva ostala až doteraz. Už sa vidím vo veku dôchodkyne, ako poskakujem od radosti, keď zbadám, že nám sneží. Asi to zostane Kysučanom v krvi, nech sa presťahujú kamkoľvek a nenadarmo existuje množstvo vtipov o snehu na Kysuciach. Milujem, keď sneží, najmä večer, vtedy všetko zvláštne stíchne. Ja nehybne stojím a počúvam. Túto lásku mi nezakalili ani dospelácke starosti, ako vyhrabávanie auta spod snehu, či šmýkajúce sa chodníky a cesty. Viem, že toho snehu nie je až toľko a o deň – dva sa stratí, ale práve preto, rýchlo deti, vstávať, umyť sa, najesť a von. Užijeme si to! Vlani ste prežili väčšinu snehovej sezóny ešte len z kočíka, treba to zmeniť. Bolo že to radosti. Deti zistili, že sneh je mokrý, že je studený, že sa dajú do neho robiť stopy, šmýkať sa, robiť gule, stavať minisnehuliakov (zatiaľ). Užívali si to a domov sa presúvali rýchlosťou jeden meter za minútu, tak sa im vonku páčilo. Ledva sme sa do obeda stihli vrátiť. Ešte pri polievke sa usmievali s ružovými vyštípanými líčkami. Už teraz sa tešíme na zimné prázdniny u babky. Musíme predsa zistiť, čo je to tá riadna sánkovačka.