Fotky, fotky, fotky. Z každej cesty, z každého zážitku aspoň tisíc záberov. Kto by to nepoznal? Niekedy rozmýšľam, keď vidím turistov, ako si vyfotia každý dom, okolo ktorého prejdú, či si ich doma aspoň raz pokojne pozrú, alebo sa im hromadia v súboroch, ktoré viac neotvoria.

Nedávno v rádiu hrali pieseň, ktorú som veľmi dlho nepočula. Milovala som ju a v tom momente ma vrátila o desaťročie späť, cítila som vôňu babieho leta, v rukách držala meninový darček pre kamaráta, sedela na lavičke, pri ktorej sme sa zvykli stretávať a v slúchadlách mi znela práve táto pieseň. Bol to úplne obyčajný a ničím významný deň, len taký jednoduchý dávno zabudnutý moment. Tá pieseň vrátila a pripomenula atmosféru a radosť z pekného stretnutia. Hudba je najlepší nástroj na uchovanie zážitkov. Ožijú nielen podrobnosti, ale aj pocity, ktoré sme prežívali.

Priznám sa, aj ja som matka, ktorá má milión záberov svojich detí. A potom, keď konečne zaspia, namiesto toho, aby som si šla oddýchnuť, tak si ich donekonečna prezerám. Nazriem do spálne, aj teraz krásne spia. Konečne, veď je už dosť neskoro. Ale teraz si odskočím ešte na chvíľku k počítaču a pustím našu obľúbenú pieseň. A hneď naskakujú obrazy. Aj keď mám doma už „predškôlkárov“, zrazu vidím tých drobčekov s usilovnosťou včielok prekladať jednu nôžku za druhou ako ťarbaví mackovia, veď sa len učia chodiť. Ale už si držia na hlavách šalátové misky a napodobňujú deti z klipu. Opäť a dookola počúvajú Čumbuláka. Mám niekde z toho aj fotky, ale dnes ich hľadať nebudem.