Určite to pozná každá matka dvojičiek. Od prvej prechádzky priťahujete pohľady okoloidúcich. Väčšinou prejdú okolo s milým úsmevom. Je tu však ešte ďalšia kategória, z ktorej doteraz nevychádzam z údivu. Keď som v minulosti videla matku s kočíkom, nikdy mi nenapadlo do neho ani len z diaľky nazrieť. Tlačíte pred sebou kočík s dvojičkami? Úplne bežne vás zastavujú cudzie väčšinou staršie dámy a tlačia hlavy rovno do vaničiek. Keď sa mi to stalo prvýkrát, aj som rozmýšľala, či sa odkiaľsi nepoznáme, ale nie, pri štvrtom podobnom pokuse som pochopila, že to len niekomu nedochádza, že to môže byť nepríjemné. Ešte horšie sú však utrúsené poznámky. Prechádzate okolo niekoho cudzieho a ten na vás kričí. „Dvojičky?“ Nie, som bláznivá Viktorka a prechádzam sa s prázdnym kočíkom. „Áno,“ odpovedám zo slušnosti. „To je za trest či za odmenu?“ „Nechcela by som ani zadarmo.“ „Neskúšali ste reklamovať a jedno v nemocnici vrátiť?“ Nerozumiem týmto pokusom o vtip. Hlavne keď ani nie sú myslené ako vtip. To, čo však zažila jedna moja známa v čakárni u lekárky, to už hraničí s istou poruchou. „Dvojičky? To by som nikdy nechcela. Ja by som po narodení šla hneď jedno utopiť.“ Niečo takéto odporné dokázala vysloviť žena – matka. Kamarátka bola tak zaskočená, že v rýchlosti ani nedokázala na tieto hnusné slová zareagovať. V tomto sa fakt stotožňujem so starým známym porekadlom: Dvakrát meraj a raz rež. Keď nemám čo povedať, som radšej ticho. A už len odkaz pre vtipného pána, ktorého sme nedávno na vychádzke stretli: Nie, žiadne dieťa nie je za trest. Ani tie moje.