Doteraz mám v živej pamäti ten pocit oslobodenia a zároveň paniky, keď mi ráno v pôrodnici oznámili: „Všetko je v poriadku, volajte manželovi, dnes môžete ísť aj s detičkami domov.“ Pozrela som na svoje dve maličké klbká v nemocničnej postieľke, na moje veci v skrini, ktoré som musela nejako natlačiť do tašky s obrovskou ranou cez celé brucho po „dvojičkovskom“ cisárskom reze, natlačiť spuchnuté nohy do čižiem, ktoré sa mi ani nedali obuť a postarať sa o deti. Obe pred odchodom nakŕmiť, obliecť do zimných vecí a zapnúť do vajíčok. Bezradne som stále, nevediac, čo robiť skôr. Bolo úplne jasné, že sama toto dať nemôžem. Kým by som nasýtila obe deti a v tomto zúboženom stave, v akom som bola, ich obliekla, už by boli opäť hladné a tak dookola. Našťastie to bolo jasné aj sestričkám, a v obave, aby sme na oddelení neoslavovali prvé narodeniny, mi obe deti vzali a po istom čase vrátili oblečené, napapané a spokojné. Po pre mňa strastiplnej ceste, keď som s bolesťou vnímala každý výmoľ na ceste a bolo ich po končiacej sa zime na bratislavských cestách skutočne neúrekom, sme konečne dorazili domov. Ako si na to spomínam, aj teraz, po takmer troch rokoch, cítim to bázlivé ticho a pokoj v byte, keď sme za sebou zatvorili dvere. Už nie sme sami. Keď som odtiaľto odchádzala, boli sme len dvaja. A zrazu sme štyria. Rodina. Tak toto je ten nový pocit domova, ktorý so sebou prinášajú bábätká. Tá neha všade naokolo, ktorú cítiť vo vzduchu. Treba si ten pocit vychutnať. Lebo o chvíľku sa deti zobudia a začne sa ten pravý kolotoč...