A tak sa opäť blížia vianočné sviatky. Každý si ich spája s rodinnou pohodou, milými usmievavými ľuďmi, vždy ochotnými pomôcť. Tak to beží v reklamách či vianočných filmoch. Na uliciach či v obchodoch, alebo aj v najbližšom okolí, je to už o čosi hektickejšie, nervóznejšie a bohužiaľ aj arogantnejšie. „Vaše deti sú sprosté!“ Nie, nie je to úryvok hlúpeho citátu z nejakého hlúpeho filmu. Je to veta, ktorá vyšla z úst mojej susedy na adresu mojich detí. A tým prekročila pomyselnú hranicu, za ktorú už nikoho nedá človek zájsť. Obrnila som sa voči tomu, keď búchala na steny, aby boli deti ticho. Búchala na niekoľkotýždňové bábätko trpiace kolikami. Keď nepomáhalo masírovanie, cvičenie s nožičkami, nosenie, keď som už plakala s trpiacim dieťatkom aj ja. Búchala, keď len lozili po byte a hodili pred seba hračku. Búchala o radiátor, keď sa učili chodiť a hlasnejšie sa smiali a dupotali. Už to vnímali a tak sa toho zľakli, že len sedeli pri mne a plakali. Ale keď včera zazvonila pri dverách kvôli tomu, že sa desať minút naháňali a zahlásila, že sú „sprosté“ preto, že ticho nesedia na gauči, niečo sa vo mne zlomilo. Ako môže niečo také vypustiť z úst žena, ktorá je tiež matkou, akurát už dospelých detí. A to sa pritom snažím byť s deťmi čo najviac vonku, po obede spinkajú ešte celé dve hodiny, skutočne sa reálne v byte hrajú minimálny čas. Deti dnes prekážajú úplne všade. Nemali by sme ich vidieť v reštauráciach, ani v hoteloch, prekážajú vo vlakoch, autobusoch či lietadlách. Rušia všetkých všade. Dokonca už prekážajú aj vo svojich vlastných domovoch. Načo by sme zakazovali deťom vstup. Rovno zakážme deti. Veľa ľudí kritizuje ostatných, ktorí si žijú vo svojich bublinách. Ja naopak hlásim uzatvorenie sa do svojej bubliny. Ostávam vo svojom svete, v ktorom ľudia ešte veria morálnym hodnotám, snažia sa žiť podľa desiatich najdôležitejších pravidiel, a hlavne tam, kde je dieťa ešte stále vnímané ako najväčší dar.