Keď moji drobci prišli na svet a začali patrične nahlas oznamovať svoje potreby, v duchu som blahorečila vynálezu cumlíka a rozmýšľala, kto na to prišiel a prečo jeho meno nie je zaradené medzi dôležitými vedcami. Zistila som, že keď plačú dvaja novorodenci naraz, vôbec to neznie ako plač dvoch detí, ale akoby sme mali za dverami nášho bytu rovno celé jasle. Keďže som nemohla kojiť, vďaka cumlíkom sa mi vždy podarilo ich upokojiť, naučili sa s nimi zaspávať, cumlíky pomohli zmierňovať netrpezlivosť v čakárňach u lekárov či prežiť dlhšie cesty. Celé to však začalo prerastať do takých rozmerov, že každý chlapček potreboval nie jeden cumlík, ale rovno tri. Jeden do úst a jeden do každej rúčky. A každú chvíľku skúšať, ktorý je najlepší. Aj žongléri v cirkuse by sa mali čomu u nás priučiť. Najvyšší čas povedať STOP! Jeden pokus už máme za sebou. Cumlíky zobrala osa, prišli na to samotní chalani, keď ich nemohli nájsť. Nastala všeobecná nespokojnosť a z poobedňajšieho spánku zostalo len torzo. Večer si teda radšej našli aspoň po jednom cumlíku, ktoré osa vrátila, s tým sa ako tak uspokojili. Takže výsledok prvého pokusu, eliminovali sme aspoň počet. Ako však odstrániť túto závislosť úplne? Hlavne aby deti neprišli o poobedňajší spánok, lebo to by som už potom prišla ja o duševné zdravie. Čoskoro to opäť skúsime. Teória je preštudovaná, prečítala som si aspoň tisíc skúseností iných matiek, uvidíme, ako to u nás reálne dopadne. Sama som zvedavá, ktorá verzia odchodu cumlíkov u nás bude tá víťazná. Dúfam, že kým pôjdu do škôlky, to zvládneme.