Určite každý z vás zažil alebo zažije situáciu keď rieši danú situáciu rýchlo, nepremyslene a inštinktívne. Tak ako ja pred dvoma týždňami. Pri sťahovaní skríň a rôznych prístrojov zo starej haly do novej výrobnej haly sa pri ceste stalo nešťastie. Alebo šťastie v nešťastí...??? Mohlo to dopadnúť oveľa horšie...
Pri cestách sme mali a miestami stále máme veľké kopy snehu.
Manžel išiel prvý. Švagor bol vzadu kde tlačil skrinu do kopca vo dvore. Povedal môjmu synovi aby šiel a otvoril dvere na novej hale, ktorá bola za cestou. Muž videl, cez tu kopu snehu, že ide auto. Nestihol sa otočiť kde je syn a už bolo neskoro.. udreli do neho autom. Ja som práve upratovala v dome. Prišla som na chodbu a už som ken videla ako malý na niečom sedi a kyve rukami. Keď som videla,že k nemu utekajú dvaja manželia z auta vedela som, že sa stalo niečo veľmi zle... hodila som vysávač. Dedina, v ktorej sa to stalo je mala, za ňou už nie je nič, takže premávka je tu veľmi nízka... ľudia sa poznajú navzájom. Obzvlášť aj týchto som poznala. Za volantom bol policajt vo vysluhovom dôchodku, teraz je aj riaditeľom mestskej polície, manželka je učiteľka v škole, kde chodia moji chlapci. Dokonca ich mladšia dcera je spolužiačka syna, ktorého prešli.
Odniesla si to "LEN" zlomená noha.
Keďže bolo len 9 dní po 6.výročí ako som mala ťažkú dopravnú nehodu paradoxne s tým istým synom, nemala som chuť čakať na záchranku a iné zložky. Pred 6rokmi sme mali dopravnú nehodu medzi 2 okresnými mestami. Na záchranku sme vtedy čakali vyše 45 minut. Ta ale zobrala toho čo to spôsobil keďže bol v horšom stave. Náš zobrali až vyše hodinu po nehode. Vtedy mal syn aj veľmi silný otras mozgu. Teraz sa správal podobne. Keďže mali rozbité aj spätne zrkadlo a bolo mu zle, noha vyzerala škaredo, prvá vec čo nás napadla bolo dať ho do auta a utekať s ním do nemocnice vzdialenej vyše 55km.
Cestou sme volali že čo mám nahlásiť. Nechceli sme im poškodiť, najmä kvôli jeho funkcii.
Prešlo niekoľko dni po tom, ako mu "opravili" nohu v narkoze. Chodili okolo nášho domu a stále nezašli ani sa neopytali na syna. Ako sa má ani nič podobne.
Keď mi telefonovala, aby sa o tom nevedelo, lebo už spolužiaci vypisuju dcere.. pritom sa ro tak roznieslo mestom,že sme ani netušili ako sa o tom ľudia dozvedeli. Celý čas som jej rozprávala o tom,ake su to pre nás nečakane výdavky. Či už očr-ka, výdavky čo sme utekali do nemocnice a všeličo iné.. a oni nemajú ani charakter sa opýtať či nepotrebujeme peniaze. Myslela som,že si bude vážiť to,že sme to nenahlasili. I keď to bola jeho povinnosť ako vodiča a išlo o zranené dieťa. Ako policajt by to mal vedieť. Keďže PN syna bude trvať viac ako 32 dní už by mohol prísť o prácu a už od začiatku to bolo klasifikované ako ťažké ublíženie na zdraví.
Máme z toho akurát tak znížený príjem, vyčerpanu dovolenku a iné.
Poučili sme sa, že už nedajbože ak sa niečo stane, nebudeme brať ohľad na nikoho a všetko sa riadne nahlasi.
Chlapec bude mať min.6-8tyzdnov sadru. Potom bude mať rehabilitácie atď takže aj veľa zameska v škole. Hádam to všetko zvládneme.
Hlavne, že je živý a da sa povedať,že aj zdravý.