Aj keď mám už dávno po päťdesiatke a dve dospelé deti, nikdy som špeciálne netúžila stať sa babičkou. Keď nám dcéra so zaťom oznámili, že budeme starí rodičia, priznávam, že ich šťastie som príliš nezdieľala. A bolo to na mne aj vidieť. Dcéra mala našliapnuté na zaujímavú kariéru a tehotenstvo tieto plány prekrížilo. Ale povedala som si, že všetko sa pre niečo deje a vždy je tak, ako má byť. Netrpezlivo sme čakali na deň D. V auguste sa narodil krásny zdravý chlapček. V ten deň si ho celá rodina postavila na prvé miesto. A hlavne ja. Aj keď má dcéra vlastné bývanie, neprejde deň, kedy by som ho nenavštívila. A to vôbec nie som vtierka. Môžem mať akýkoľvek problém, keď sa usmeje svojimi krásnymi bezzubými ústočkami od ucha k uchu, všetky starosti a problémy sú zažehnané. A keď vidím, ako jeho pradedko, môj otec, drží v jednej ruke francúzsku barlu a druhou rukou kolíše svojho menovca pravnúčika, je to pohľad na nezaplatenie. Mám slzy v očiach a želám si, aby sa tieto chvíle nikdy neskončili. V duchu si nadávam, aká som bola nemúdra, za čo sa doteraz hanbím sama pred sebou. Obľubujem debaty "babičiek" v práci, ako papáme, ako kakáme, ktorý zúbok vyšiel, ktorý ešte nie a čo sme včera papali. Aj teraz popri písaní pripravujem hruškové pyré, lebo to má môj "Zlatúšik" najradšej. Ďakujem Bohu za krásnych spoločných šesť mesiacov.