Dvojročná viazanosť u môjho mobilného operátora sa pomaly končila a ja som vedela, že ma opäť čaká množstvo hlúpych otázok a razantného odmietania miliónov ponúk. Klientov ako ja určite nemajú radi. Chcem najlacnejší paušál, tri čísla zadarmo, čo mi bohato stačí na to, na čo svoj telefón využívam. A hlavne, používam stále klasický tlačidlový. A tam sa to vždy začína. Nejde o žiadny životný postoj. Nepotrebujem žiť v odľahlej prírode v opustenej drevenici, som spokojná tam, kde som, ale skutočne necítim žiadnu potrebu byť neustále online a kontrolovať veci, ktoré ani kontrolovať netreba. Zároveň neodsudzujem ľudí, ktorí tú potrebu majú. Každý nech si funguje tak, ako uzná za vhodné. Tento postoj však môj operátor tvrdo odmieta. „Ak ide o cenu, ukážeme vám viacero dotykových telefónov za nenáročnú sumu.“ „Potrebujete byť pripojená na internet, čo ak zmeškáte autobus, takto si budete vedieť nájsť, kedy pôjde ďalší.“ Asi vyzerám, že neviem napočítať do troch a pozrieť si vytlačený cestovný poriadok na zastávke. „Ste na materskej? Potrebujete mať dobrý fotoaparát, takto si môžete deti fotiť neustále.“ Ďakujem, som rada, že ich ustriehnem, aby niekde nevybehli, nerozbili niečo okolo seba alebo seba, jednoducho som šťastná, keď sa celí vrátime domov a nie aby som ich fotila pri každom druhom kroku. Keď zamestnanec videl, že nič na mňa neplatí, vytiahol ostrý kaliber. „Dnes už aj dôchodcovia kupujú dotykový telefón a denne surfujú, veď nie ste až taká stará.“ Ďakujem, ale nie som typ, ktorý takýmto výrokom rozhodíte a radšej si kúpi vec, ktorú nechce, len aby si dokázala svoj mladícky elán. Už o chvíľu vychádzam z dverí, nesiem si nový tlačidlový mobil a som spokojná ešte stále tridsiatnička.