Vždy, keď sa mi chalani vonku rozutekajú, najlepšie každý iným smerom a ja v duchu prepočítavam a v rámci sekundy analyzujem situáciu, odkiaľ číha väčšie nebezpečenstvo a za ktorým sa rozbehnúť skôr, poviem si, zlaté dobré tehotenské časy. Ibaže by nie. Ako pri všetkom ostatnom, aj tu platí spomienkový optimizmus. V duchu sa mi vynoria obrazy, ako oddychujem na gauči pol dňa či čítam v posteli knihu, alebo z tanierika položeného na bruchu (v tomto prípade sa fakt nedá použiť často používaný pojem tehotenské bruško) vyjedám koláčiky. Takže milé budúce mamičky dvojičiek, ak sa náhodou dostanete k týmto riadkom, pripravte sa na to, že tehotenstvo neutajíte už od prvých týždňov. Takže buď vyjdete verejne s pravdou von ešte v tom neistom prvom trimestri, alebo radikálne zmeníte šatník. Čo sa týka nevoľností, zmien nálad či rôznych chutí, je to rovnaké ako pri očakávaní jedného dieťatka. Aspoň v mojom prípade. Horšie je to s pohybovou zdatnosťou. Keďže moje dvojičky sú dvojvaječné, snažila som sa nemyslieť, že nosím okrem dvoch bábätiek aj dvakrát plodový vak, dvakrát plodovú vodu. Dočítala som sa totiž, aká je váha týchto nevyhnutných doplnkov tehotenstva a odvtedy som sa začala cítiť ako kotva neustále ťahaná k zemi. V druhom trimestri, teda v čase, keď ženy čakajúce jedno dieťatko si vychutnávajú tehotenstvo a s radosťou nakupujú výbavičku, pričom pôsobia tak ľahko a zároveň s tehotenským bruškom veľmi krásne, vy už funíte ako parná lokomotíva a z okolia prichádzajú otázky: Tak kedy to už bude? Hovorím si, nebudem laikom nič vysvetľovať. Horšie je, keď zmiatnete aj odborníkov. V 30. týždni som musela vyhľadať pohotovosť. Sestrička otvorila dvere a rázne mi oznámila: „Vy už idete rodiť, 2. poschodie. Napriek tomu, že som mala marcový termín, štedrovečerné menu som absolvovala s taniermi v rukách, na stôl som jednoducho nedočiahla. Posledné tri týždne som bola preventívne hospitalizovaná na rizikovom oddelení. Dostala som obrovskú chuť na škvarkové pagáče. Veď výťahy hádam fungujú. Z výťahu na prízemí to bola ešte riadna trasa k bufetu, aspoň vtedy sa mi to zdalo. Cesta bola nekonečná, odfukovala som na každom piatom metri a v duchu preklínala ten hlúpy nápad. Keď som konečne došla k bufetu, pani v rade predo mnou sa s dobrým úmyslom spýtala: „A koľkože čakáte šťastíčok, dve či tri?“ Na mieste som zbledla a zapochybovala o presnosti ultrazvukov miestnych lekárov. Prístroje však boli aspoň tentokrát presné. A napriek tomu všetkému, keď sa vrátite domov a v postieľke vám spinkajú dve krásne chlapčiatka, len neveriacky krútite hlavou. Odkiaľ ste sa tu vzali? Nie je možné, že ste sa u mňa zmestili.