Stojím a cítim, že sa niečo deje. Moje koleno stratilo silu a cítim pichavú bolesť. Rozmýšľam, možno je to iba pocit, možno som spravila len príliš prudký pohyb. Chcem si odopnúť viazanie, aby som sa postavila a spravila pár testovacích pohybov, no nedokážem to. Moja noha nechce spolupracovať. Vidím ako z hora schádza trénerka a obzerá sa okolo seba, čo sa to deje. Štyri dievčatá stoja vedľa trate na tom istom mieste, kde som sa práve zranila.
„čo sa deje Klaudia ?“ opýtala sa ma vážne.
„niečo mi ruplo v kolene a nemám v nohe žiadnu silu“. Odvetila som nesmelo.
„Zvládneš to zísť dole ? „ do cieľa mi chýbal iba kúsok.
„Myslím že áno“ . Odpovedala som s vystrašeným výrazom na tvári.
To predsa zvládnem je to len kúsok vravím si a pritom si nechcem pripustiť, čo sa vlastne stalo. Nikdy som nepomyslela na to, že práve ja by som sa mohla zraniť. Bola som vždy dostatočne silná a kondičný tréning bola stále moja silná stránka. Dokázala som predvádzať náročné gymnastické prvky, ktorých som sa bála bez toho, aby som sa zranila. V posilovni som neodflákla ani jeden tréning. Jediné o čom na lyžiach nepochybovala bolo moje telo, to bolo až do tohto momentu pre mňa nezraniteľné.