Zaznamenávame obrovský nárast detských depresií, hovorí psychiater Igor Škodáček

Patricia Poprocká, 9. marca 2019 o 06:00

Docent Igor Škodáček je bývalý prednosta Kliniky detskej psychiatrie v Bratislave. Dodnes na nej pomáha detským pacientom. Hovorí, že časy sa zmenili, rovnako aj detské problémy. Napriek tomu základ psychickej pohody detí je stále rovnaký - v rodinách, v rozhovoroch a záujme o detský svet.

Igor Škodáček sa za roky svojej praxe stretol už s kadečím, najnovší vývoj však nie je vôbec optimistický - pribúda detí týraných, depresívnych aj agresívnych.

Foto: PRAVDA, Ľuboš Pilc

Aké sú dnešné deti z psychickej stránky oproti tým zo začiatkov vašej praxe?
Pred 25 rokmi bola celá atmosféra medzi deťmi pokojnejšia. Mali väčší poriadok, systematizovanejší prístup vo svojom živote, rodičia sa im vedeli viac venovať. Z hľadiska chorobnosti sme mali deti viac na úrovni neurotických porúch, ako pomočovanie, psychické bolesti hlavy, brucha a podobne. Liečili sa aj vtedy genetické poruchy ako Downov syndróm či závažné psychické poruchy – bipolárne alebo schizofrénne poruchy, ktoré sa vyskytujú okolo jedného percenta obyvateľstva, bez ohľadu na čas či územie.

Dnes je to horšie?
Od roku 1994 sme zaznamenali enormný nárast drogovej závislosti, hlavne heroínovej. To bol prvý príznak toho, že začína tlak na deti a mládež. Po roku 1989 sa všetko uvoľnilo, deti si začali všímať, ako sa žije v zahraničí, čo všetko je možné, dovolené. Rodičia začali viac zarábať, naháňať sa za peniazmi, menej sa venovali precíznemu vzťahu k deťom, napríklad ako je v škole, ako trávia voľný čas a podobne. Nastal akýsi ošiaľ u detí z určitej novej slobody. S tým nastúpili drogy, nárast kriminality, gangy, prepadávania. Boli sme raritou v Európe – heroín u nás prevažoval nad ostatnými závislosťami. Až v rokoch 1998 – 2000 sme sa dostali na európsky priemer v drogovej závislosti. Generácia, ktorá prišla, už o ten hrôzostrašný heroín nemala záujem. Nastúpili amfetamíny, tancujúce drogy.

A čo sa týka psychického stavu, ako sú na tom dnešné deti?
Genetické poruchy sa nezmenili. Vlastne genetické faktory za spolupôsobenia vplyvov okolia sa preukazujú v každej poruche. Schizofrénia zostala na úrovni jedného percenta, maniodepresie na úrovni až troch percent. To sa veľmi nezmenilo. Častejšie sa vyskytujú hyperkinetické poruchy, poruchy autistického spektra. Výrazne sa zvýšil výskyt týraných detí a porúch príjmu potravy. Čoho je ale obrovský nárast, sú depresie, najmä reaktívnych depresií pri nezvládnutí problémov v škole, lásky alebo rozvodu rodičov. Rodičia chcú stále zarábať peniaze, núti ich to aj zamestnávateľ a celková doba. Deti vidia svojich uštvaných rodičov a vzniká v nich pocit, že nik im nevie poradiť. Majú pocity bezmocnosti a úzkosti. To sa potom končí v partiách, posedeniach v krčme a horšie. V popredí sú poruchy správania, a hlavne zvýšená agresivita. Drogy zostali na úrovni 8-30 percent (podľa druhu návykovej látky) detskej populácie.

Sú tieto problémy teda dôsledkom toho, že sa dospelí deťom dostatočne nevenujú?
Je tam väčšia voľnosť pre deti. Voľnosť ako taká nie je zlá, ale okolnosti áno. Zmenili sa v tom duchu, že si deti viac pomáhajú navzájom, často nevhodne. Ak si rodič nedáva pozor a sám nie je vyrovnaný, ujdú mu deti do skupín „na ulici“. Preto aj narastá kriminalita mládeže. No a do toho ešte vplyv elektronických médií. Keď deti nechodia von, sú so svojimi smartfónmi či tabletmi na internete. Odtiaľ čerpajú niekedy tiež pofidérne informácie, nehovoriac o pornografii. Máme deväťročné deti, ktoré už sledujú pornografiu. Lebo rodič nemá čas a nevie ani, čo dieťa na internete sleduje. Ale už má mobil, v takom nízkom veku. To je stará známa záležitosť v posledných rokoch. Je to teda kombinácia vlastnej ulice a elektronických médií všeobecne.

Rodičia teda zlyhávajú vo svojej úlohe?
Rodičia chcú práveže mnohokrát čo najlepšie pre tú rodinu, preto sa naháňajú Chcú zabezpečiť a pripodobniť sa tomu, čo vidia v televízii, v bulvári. Keď môžu oni, tak aj my. A to je už ale zodpovednosť médií, aké vzory ľuďom podsúvajú. Je to celé poprepájané.

Elektronické médiá sú pre deti veľkým lákadlom, neraz aj prínosom. Treba len ustrážiť, koľko času a nad čím tam trávia, upozorňuje psychiater Škodáček.

Foto: PRAVDA, Ľuboš Pilc

Je to honba za materiálnym, pre ktorú zabúdajú rodičia na vnútorný svet svojich detí?
Áno. A práve preto je ohromne dôležité, aby si ľudia uvedomovali, že to, ako sa vyvíjajú vzťahy v rodine, medzi nimi dospelými, má potom vplyv na vzťahy dospelých s deťmi a aj na vzťahy medzi deťmi navzájom. Vždy to tak bolo. Preto sa dáva niekedy až príliš honosne najavo, aké boli výnimočné staré časy, keď žili tri generácie na jednom dvore. To sa dáva za vzor. Ale, samozrejme, nedá sa to už vrátiť, to je naivný idealizmus.

Je to špecifikum dnešnej doby – naháňať sa za peniazmi?
Celé dejiny šlo ľuďom o to, zabezpečiť si rodinu. Len teraz je to celé zmodifikované ešte tými elektronickými médiami a závislosťou na nich. Keď dospelí na nich trávia šesť a viac hodín denne, čo chceme od mládeže.

Spomínali ste nárast agresivity. Z čoho pramení? Majú na ňu vplyv práve tieto médiá?
Nedostatok rodičovského dohľadu, z ktorého potom vzniká upnutie sa na elektronické médiá, pre ktoré deti potom nechodia von a majú nedostatok pohybu. Zanedbáva sa tiež čítanie kníh, čo je vlastne rozširovanie fantázie prirodzenou formou. V 90-tych rokoch ešte úplne bežne decká čítali knihy, dnes sú stále na elektronických médiách.
Treba si uvedomiť, a to je dôležité, že rodičia v niektorých prípadoch internetu naozaj nestačia, v porovnaní s informačnými tokmi sú vlastne hlúpi. Preto deti idú za týmto.

Prečo tieto médiá deti tak fascinujú, že sa od toho nevedia odtrhnúť?
Je to niečo úplne nové. Má to pekný tvar. Nie je to len obyčajný telefón, je to otázka hmatu, svetla, zorného poľa, obrazovky. Už ročné deti zistia, že je zaujímavé behať prstíkom po obrazovke. Nie je to len tlačítko, ktorým niekomu zavolám – to ich až tak nebaví, to majú za dve minúty preskúmané. Toto je smartfón, zaujímavá hračka, ktorá ich napĺňa. Zaujímavejšia než veci v kuchyni, knihy dokonca než ich detské hračky. Ale nebezpečná, pretože priťahuje ten záujem. O to, čo ja ešte neviem, no sa podučím. Navyše, ak mi to mama nechce dať, je to o to viac zaujímavejšie. Preto si už predškoláci na ňom často vedia niekedy nájsť, čo chcú. Ešte ak si to vybojujú sami, získajú pocit vlastného zadosťučinenia, aktivity – ja to viem.

Platí to aj pre starších?
Platí. S vekom si tam už podľa vyvíjajúcej sa osobnosti každý hľadá svoje témy. Niekto je technický typ, niekto umelecký typ, niekto sa rád ukazuje, každý si tam nájde svoje. Niečo, čo ho zaujíma, čím sa môže popýšiť pred druhými. Niekto tam uteká pred hádkami rodičov, niekto prezerá pornografiu.

Ale dá sa povedať, že elektronické médiá niekedy deti aj obohacujú?
Áno. Ale záleží aj na tom, ktorým smerom. Je fakt, že rodič mnohokrát deťom ani nemôže dať tie znalosti, ktoré im dajú elektronické médiá. Nevieme najnovšie poznatky z atómovej fyziky, nepoznáme všetky umelecké smery... Ak má dieťa k tomu sklon, tak ho to fantasticky obohacuje. Ale treba vedieť, ktorým smerom a v akej miere. Lebo okrem týchto vecí je tam aj pornografia, aj horšie. Napríklad návody, ako si rezať predlaktie: keď si napätý, kašlú na teba rodičia, alebo ťa šikanujú v škole – napríklad aj preto, že nemáš mobil – uvoľni napätie, prerež si kožu na tých a tých miestach... Radia si aj, ako sa zabiť. Pred časom tu bola hra Modrá veľryba... Ak sú deti uzavreté v tejto škrupine, nemajú iné informácie, s nikým doma či v škole poriadne nekomunikujú, je to pre nich nebezpečné.

Hľadajú si východisko vlastných problémov.
My sme kedysi vyrušovali, šepkali vedľajšiemu spolužiakovi: daj odpísať. Dnes idú často školáci tesne vedľa seba po chodbe, nerozprávajú a každý sa pozerá do svojho mobilu. Ale treba si uvedomiť, a to je dôležité, že rodičia v niektorých prípadoch internetu naozaj nestačia, v porovnaní s informačnými tokmi sú vlastne hlúpi. Preto deti idú za týmto.

Čo teda s tým?
Americká psychiatrická asociácia dala všeobecnú klauzulu, že elektronické médiá by mali byť dospelým povolené tri hodiny denne. Mám na mysli tablety, mobily, počítač. U detí to potom treba prispôsobiť veku. Deti do dvanástich rokov by tam mali tráviť maximálne hodinu. Potom sa to môže zvyšovať k trom hodinám. Televízor nechajme tak, aj keď vieme, že tiež pôsobí a ohlupuje.

Ubíja predstavivosť?
Ide to smerom k psychiatrickému pojmu digitálnej demencie. Určité nervové spojenia sa prerušia a dôjde k ich presmerovaniu inam. Výsledkom je potom narušená pozornosť, pamäť a značne emócie. Vo vyššom veku je človek potom otupený. Akoby bol presýtený všetkým. A prejavuje sa to na poruchách správania. Tie socializované poruchy sú, ako som spomínal – bandy, prepadnutia, kriminalita. Nesocializované poruchy sú naopak, keď sa ľudia uzatvárajú do seba. Pribúda ľudí, neschopných nadviazať normálny vzťah, dospelých mužov, ktorí žijú s matkou, lebo sa nechcú emočne viazať niekomu inému, a podobne.

Keď dospelí na nich trávia šesť a viac hodín denne, čo chceme od mládeže, upozorňuje.

Foto: PRAVDA, Ľuboš Pilc

Čo by ste odporúčali rodičom, ako sa tomu vyhnúť?
Športovanie, čítanie kníh, rozprávať sa s deťmi. Upozorniť ich, že v triede sa im môžu vysmievať, dokonca šikanovať, vylučovať z kolektívu.

To je práve argument mnohých. Aby deti zapadli medzi kamarátov, pretože vylúčenie z kolektívu nesú ťažko.
Áno, niekedy to deti môže dohnať až k samovraždám. Aj tých zreteľne pribúda. Ale opäť to má korene v rodinách. Problém je, ak sa v rodinách veci riešia nervózne, hekticky. Babičky nestačia všetko, neraz sú na opačnom konci republiky. Deti potom majú pocit nezakotvenosti. Sú síce v rodine, za to sú vďačné, že majú otca a mamu, ale bezpečné zázemie im tam chýba.

Pomáha deťom s ich psychickými problémami spoločnosť, štát dostatočne?
Pri náraste duševných porúch nedospelých na Slovensku je zarážajúci nedostatok a vybavenie pedopsychiatrických zariadení, ktoré sa ozaj obetavo venujú najúbohejším z úbohých. Treba poctivo prepracovať v našich podmienkach spoluprácu so sociálnymi službami, školstvom, justíciou a legislatívou aby sa všade uplatnila myšlienka blaha a najlepšieho záujmu dieťaťa, ktorá sprofanovala na mnohých úrovniach.



Súvisiace články:




Komentáre k článku:


Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Výchova a vzťahy - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >