Spoločné spanie pomáha deťom k samostatnosti. Aj tým desaťročným

Patricia Poprocká, 12. januára 2019 o 06:11

Mami, poď so mnou zaspávať... Počúvate to doma od svojho osem- či desaťročného dieťaťa? Nemusíte sa znepokojovať. Spoločné zaspávanie aj spanie s deťmi v školskom veku je úplne normálne, akurát je to naša spoločnosť, kto z toho robí problém.

Potreba spoločného spánku je daná biologicky.

Foto: shutterstock.com

Človek je sociálny tvor, a ako chcú mať v posteli vedľa seba niekoho dospelí, tak aj bábätká a rovnako i staršie deti. „Potreba dostať dieťa z postele, dokonca mať samostatnú postieľku od narodenia, je výsledkom psychologických smerov v 20. storočí, pre ktoré bola na piedestáli samostatná existencia dieťaťa bez rodiča. Nepočítala s tým, že ľudské mláďa patrí medzi tvory, ktoré potrebujú starostlivosť rodičov počas veľmi dlhej doby, a že táto potreba je daná biologicky,“ vysvetľuje MUDr. Lucia Kantorová, predsedníčka združenia Mamila, ktoré pomáha matkám s dojčením po narodení bábätka.

Falošný míľnik zrelosti

To, že má spať s rodičmi v jednej posteli bábätko, sa v posledných rokoch už dostáva do povedomia verejnosti. O starších deťoch sa už toľko nehovorí, skôr sa tak nejako potichu všeobecne predpokladá, že sa osamostatnia. Dokonca je to neraz brané ako zrelosť rodičov, ktorí dokázali dieťa naučiť samostatnému spánku. „Hranica, keď by deti mali zaspávať samé, je často videná ako míľnik „kompetentného rodiča“, ktorý pre dieťa vytvoril dobré návyky na spánok,“ opisuje Lucia Kantorová.
Generácia nespavých
Spoločné spanie je pre deti prospešné, svedčia o tom najlepšie tí, ktorých tlačili do samostatnosti od skorého veku. „Generácia dospelých, ktorá prešla výchovou podľa filozofií požadujúcich samostatné zaspávanie, má historicky najväčšie problémy so spánkom a najvyššiu spotrebu liekov na spanie,“ pripomína MUDr. Lucia Kantorová.
Je to však omyl. Dieťa potrebuje blízkosť rodičov i v školskom veku. Hranica neexistuje. U každého je to rôzne. Rodičia by však určite nemali tlačiť na dieťa, ani ho nijako presviedčať na spanie vo vlastnej posteli, pokiaľ samé nechce.

Naopak, spoločná posteľ má výhody. Napríklad čas uspávania môže byť výnimočnou chvíľou, kedy sa dieťa a rodič nerušene a otvorene porozprávajú, čo cez deň zažili, ako sa cítia, môžu si čítať, spievať... „Prítomnosť rodiča môže výrazne uľahčiť zaspávanie. Aj deti v školskom veku sa môžu pri zaspávaní či v tme cítiť neisté a uspávanie je spôsob, ako posilniť ich dôveru a stráviť spolu čas,“ vysvetľuje MUDr. Kantorová.

Dieťa raz odíde aj samé

Ak rodičia nechajú vyrastanie svojho dieťaťa plynúť v súlade s prírodou a jeho potrebami, môžu čakať, že ich dieťa bude zaspávať pri prsníku niekoľko rokov. Keď prestanú potrebovať dojčenie na uspatie, budú zrejme potrebovať prítomnosť rodiča, tiež niekoľko rokov. Z nej ťažia istotu a bezpečie.

Ako pripomína Lucia Kantorová, čas, ktorý dieťa túži stráviť v prítomnosti rodiča, je veľmi krátky, iba pár rokov. „Dieťa prirodzene speje k tomu, že postupne chce tráviť chvíle s kamarátmi, chce prespávať aj niekde inde, a že sa od rodičov postupne odpútava a vzďaľuje.“

Na všetko je však čas. A kým dieťa túži byť pri rodičovi, treba mu tú potrebu vyplniť.

Sladké zaspávanie a tajnosti

Na túžbe dieťaťa spať spolu s rodičmi nemusí byť nič patologické, napríklad nenaplnená túžba z raného detstva. „Môže to byť jednoducho to, že dieťa sa s rodičom cíti dobre, je mu príjemne, teší sa, že sa môžu rozprávať, chce počuť rozprávku či príbeh, ktorý mu mama či otec číta svojím hlasom, alebo cíti, že ho prítomnosť dospelého upokojuje. Zaspávanie je „sladké“ a nie strašidelné,“ hovorí MUDr. Kantorová.

Veľa rodičov so svojimi staršími deťmi dodnes spí v posteli, no nie všetci sa k tomu odvážia aj priznať. Lucia Kantorová pripomína, že takto spáva 50 percent rodičov. „Ale je to tichá polovica – boja sa to priznať, lebo tlak spoločnosti je obrovský opačným smerom – už v tehotenstve sa očakáva kúpa samostatnej postieľky pre bábätko, rodičov od narodenia prenasleduje otázka: Ako spinká? Prespí už celú noc? A neskôr: Už má vlastnú izbičku?“

Freud vyvolal zbytočný strach a zmätok

Bol to predovšetkým slávny psychiater Sigmund Freud, kto ľudí vystrašil svojimi vysvetleniami o sexualite a patologických vzťahoch rodičov a detí. „A tak ľudia dodnes majú strach, čo presne vlastne znamená, ak dieťa spí v posteli rodičov, a boja sa, čo to bude znamenať do budúcna. A keďže si budúcnosť nevedia predstaviť a majú z okolia málo pozitívnych príkladov, tak často veľmi tlačia na samostatné zaspávanie detí v čase, keď deti nie sú pripravené,“ vysvetľuje Lucia Kantorová problém dnešnej doby.

Pritom v skutočnosti ide často len o zbytočný a iracionálny strach typu: „Čo sa stane, keď ešte v 10 rokoch bude s vami dieťa v posteli?“ No nič, čo by sa malo? Niet sa čoho báť. Skôr naopak, dieťa bude spokojnejšie a sebaistejšie.

„Samostatnosť by mala prísť ako vývojový míľnik, ktorý deti s hrdosťou dosiahnu, nie míľnik, do ktorého sú dotlačené proti svojej vôli. Rodičia dnes potrebujú počuť, že nerobia chybu, ak deti uspávajú, a že z ich uspávaných detí vyrastú samostatné a šťastné deti,“ uzatvára Lucia Kantorová.

Rodičom, ktorí stále nad požiadavkou dieťaťa na spoločné spanie váhajú, radí, aby si položili otázku: Ako chcete, aby vaše deti spomínali na detstvo? „Moja mama mi večer čítavala rozprávky a hladkala ma po vláskoch.“ Alebo: „Moja mama mi vždy povedala: „Umyť zuby, zhasnúť, zaľahnúť a spať.“

Experimenty psychiatrov v 20. storočí
V minulom storočí existovali rôzne vedecké smery, ktoré experimentovali s izoláciou detí. Napríklad americký psychológ Burrhus Skinner v presklenom boxe vychovával svoju dcéru. Vo Fínsku sa podobne snažili dať deťom prostredníctvom vládneho programu papierových škatúľ na spanie „vlastný priestor“ bez prítomnosti rodičov. Mysleli si, že dieťa takto nezíska ich zlé vlastnosti a bude sa „prirodzene“ vyvíjať lepšie a správne.



Výchova a vzťahy - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >