Michaela Nemcová odišla do Rakúska za prácou.
Foto: archív Michaely NemcovejMichaela Nemcová pracuje v Rakúsku už niekoľko rokov. Vyštudovaná učiteľka tam odišla kvôli zárobku, a hoci je na odlúčenie od najbližšej rodiny viac-menej zvyknutá, predsa len je iné, keď sa vídať nemôžu, pretože majú veľa práce a iných aktivít, a iné, keď jednoducho nesmú. „Na Slovensku by ma čakala karanténa, ísť do Talianska sa teraz nedá, priateľ je momentálne v Lombardii, kde je situácia kritická. Okrem toho, ako by som sa potom dostala do práce, keď sa tu obnoví život...? Navyše, lety sú aj tak zrušené,“ zamýšľa sa mladá Slovenka, matka maturantky.
Vyľudnené námestie v Brunne.
Foto: Michaela NemcováPracuje v gastronómii a jej podnik je teraz v rámci protipandemických opatrení zatvorený. „Mám však skvelého šéfa, ktorý keď videl moju situáciu – že nemôžem ani tam, ani tam, mi ponúkol prácu v jeho penzióne. Všetkými desiatimi som po nej siahla.“
V penzióne denne dezinfikuje izby, kľučky, keď sa menia hostia, prezlieka periny a robí vlastne všetku prácu chyžných. „Potom idem domov, mám to cez ulicu, večer sa idem prejsť, prípadne prebehnúť alebo si zacvičím, mám DVD fitnes série. Voláme si – s priateľom i rodinou na Slovensku, a to je celý môj spoločenský život,“ opisuje svoje dni.
Počty ľudí v obchodoch neobmedzujú
Nálada v Rakúsku je podľa nej napätá. „Ľudia sú vyplašení, také veľké počty na úradoch práce už dávno nemali. Majú hypotéky, nájmy, vláda to síce rieši, ale ľudia sú nervózni,“ konštatuje.Rúška sa tam na ulici doteraz veľmi nenosili, podobne ako u nás v začiatkoch neboli k dispozícii, ale už sa to mení. „Keď som šla minule do lekárne bez rúška, stretla som muža, ako šiel oproti mne. Tiež nemal rúško, ale stránil sa ma, viditeľne otáčal hlavu preč, bolo to až úsmevné. V obchodoch teraz už dostane rúško pri vstupe každý, obmedzený počet ľudí tam nie je, akurát všetci dbajú na 1,5-metrové odstupy.“
Michaela už rúško do práce nosí, rukavice sú tiež jej samozrejmou ochranou. „Ale ja inak vlastne nikam nechodím, na nákup zriedka, keďže mám zásoby a sama toho veľa nepotrebujem. Keď sa idem večer prejsť, to už vonku nie je nikto v našom malom mestečku, takže tam mi rúško vlastne ani netreba. Ale nosím šál, pre istotu.“
Každý čaká, no nevie na čo
V Rakúsku sú pozatvárané obchody aj reštaurácie s výnimkou potravín, čerpacích staníc, lekární a predajní tabaku. Ostatné je tiež zatvorené – školy, športoviská, lokály, detské ihriská, nákupné centrá... Obmedzený je tak aj pohyb, ľudia chodievajú za prácou, na nákupy, venčiť psa, športovať a prechádzať sa nanajvýš vo dvojici a pomôcť staršej osobe.
Prázdno pred školou.
Foto: Michaela Nemcová„Pôvodne mali obmedzenia trvať do konca mája, teraz sa však uvažuje, že by sa mohli uvoľniť po Veľkej noci. Otvoriť aspoň nejaké predajne ako OBI či Ikea či reštaurácie s terasami, kde sa bude dodržiavať tiež príslušná vzdialenosť. No každým dňom sa správy menia, vždy je všetko inak, každý čaká, no nik nevie na čo,“ hodnotí Michaela atmosféru.
Sviatky osamote
Na Veľkú noc bude sama. „Na milión percent. Ale nikdy som ten sviatok nemala rada, nerobím si ani výzdobu, tak tie dni zrejme strávim sama ako všetky ostatné. Zrejme pôjdem aj do práce, keďže robotníci ubytovaní v penzióne pôjdu na Veľkú noc domov, bude treba všetko dezinfikovať, uvidím ešte.“Najbližší jej chýbajú, i keď už má vlastne každý svoj život. Dcéra na Slovensku maturuje, otec nedávno zomrel a mama je učiteľka. „Voláme si každý deň, aspoň takto sme spolu. Mama tu bola cez jarné prázdniny, a hneď to tak vyšlo, že po návrate musela do karantény. S tou som sa aspoň videla, s dcérou naposledy na Vianoce... Priateľ bol za mnou ešte v marci, teraz to už možné nie je. No pamätám si, ako vravel, keď sa objavovali prvé prípady nákazy, že príde katastrofa, ak to nezastavia...“
Najhoršie je okolo siedmej večer
Nad tým, čo sa práve deje, ani nad tým, čo bude, sa Michaela snaží príliš nepremýšľať, ale nejde to vždy. „Občas sa mi to darí, nič nevnímam, akoby sa nič nedialo. No vzápätí mi napadne, že je to neuveriteľné, uprostred čoho sme sa ocitli, ako sa svet zmenil a ktovie, čo ešte bude ďalej...“Nákazy sa zvlášť nebojí. „Čo sa týka mňa, neviem... Beriem to ako chrípku. Nepatrím do rizikovej skupiny, myslím, že je to o imunite.“
Michaela vo veselších časoch.
Foto: archív Michaely NemcovejCelková stiesnenosť však občas doľahne aj na ňu. „Každý je už z toho unavený, ľudí chytajú aj depresie... Aj mňa občas popadne melanchólia, pozerám na kalendár, premýšľam, kde všade by sme mohli byť za normálnych okolností, nič sa mi nechce... Najhoršie je to okolo siedmej večer. Na spánok je ešte skoro, no dokopy nič sa už nedá robiť.“
Veľa toho Michaela nemôže robiť ani so svojím momentálnym postavením. A hoci to nemá ľahké, uvedomuje si, že v porovnaní s inými nie je na tom až tak zle. Je zdravá, má prácu a aj nádej, že sa stretne so svojimi blízkymi, hoci nevedno kedy. Momentálny ohlásený termín uvoľnenia opatrení je 20. apríl...
Dokedy?
Foto: Michaela Nemcová
