Deti majú svoj vlastný svet, tak prečo ich nútime žiť náš život?
Foto: Shutterstock.comZakladateľ neziskovej organizácie Živica a v súčasnosti politik Juraj Hipš zverejnil na sociálnej sieti milý príbeh zo včerajšieho rána, ktorý ukazuje, že len deti vedia vnímať silu prítomného okamihu a dospelí by sa to od nich mali naučiť. Prečítajte si.
„Potreboval som chytiť vlak do Košíc. Všetko rozplánované na minúty. Každý môj pohyb mal presný účel, ako u šaolinských mníchov.
Jednou rukou som si balil batoh, druhou si nalieval čaj do termosky. Tanec harmónie a presne koordinovaných pohybov, ktoré smerovali k jedinému cieľu. Stihnúť vlak.
Yori toto ráno poňal tiež ako zenový mních. Miesto toho, aby si obliekol vetrovku, hladkal mačku. Priadla, on s ňou. Ja som vrčal, nech sa konečne oblečie. Začal si veľmi meditatívnym spôsobom obúvať topánky.
Druhou rukou sa hral s autíčkom. Totálna koordinácia pohybov, ktorá smerovala k jedinému. Nestihnem vlak.
Zistil, že má špinavú topánku. S pokojom Buddhu si ju začal v predsieni čistiť. Objavil pastelky a ukazoval im, ako ich vie zrátať. Mal eóny času.
V tej chvíli som pochopil, čo je sila prítomného okamihu, o ktorej toľko básnia mystici. Yoriho každý okamih zaujal a plne sa do neho ponoril. Ja som bol v okamihu vo vývrtke.
Skláňam sa s úctou k matkám a otcom, ktorí vyprevádzajú ráno viac ako jedno dieťa do škôlky. Chce to vnútornú silu mystika a svätú trpezlivosť.
P.S.: Som nepochybne hlboko veriaci človek. Na stanicu som prišiel včas, akurát vlak sa nepohol. Veril som, že odchod 9:13 znamená 9:13. Národný dopravca to vníma inak.
Stojíme a ja si užívam silu prítomného okamihu. Nič iné."
Juraj Hipš so synom Yorim, fotografia je spred roka.
Foto: Facbook Juraja HipšaSpeváčka Misha to tiež dôverne pozná
Pod príspevkom sa strhla zaujímavá diskusia, do ktorej sa zapojila aj speváčka Misha: „Áááno, obúvať si topánky meditačným spôsobom. To je ten výraz, ktorý vždy ráno hľadám pri pohľade na moje dvojičky, ktoré sedia na zemi v chodbe pri dverách, školské tašky všade okolo, sedia si na čiapkach, bundy zhodené na zem zákerne zakrývajú chýbajúcu topánku a ja stojím vo dverách ovešaná vrecúškami na tanečnú, telesnú a iné... V ruke fľaše s vodou, ich kľúče na šnúrke s miliónom príveskov vo forme plyšiakov s blikajúcimi očami. A keď sme už takmer pred školou, niekto skríkne: Mami, kľúče od skriniek ostali v chodbe... Moju mieru vývrtky tu nemá zmysel opisovať. Toľko zo života mamy, čo je sama s dvojičkami prváčkami. Tak hlavu hore. To dáme."Aj ostatné komentáre boli trefné:
„O päť minút odchádzame, keď nebudeš obutý, pôjdeš bosý, ja ti topánky vezmem a obuješ si v aute. Párkrát išiel môj syn aj v pyžame do škôlky. Ešteže to nevidela manželka."
„Nuž tieto adrenalínové rána sú zas celkom slušnou formou dopingu... namiesto kávy."
„Dôverne poznám. Hádam nič nebolo v minulosti taká výzva ako pomalé obúvanie môjho syna pri odchode do školy. Sú to poslovia, naši zenoví učitelia."
Viaceré komentáre vtipne komentovali aj súčasné veľmi časté meškanie vlakov:
„Možno národný dopravca tiež poňal dnešný deň ako zenový mních a ponoril sa do vnútornej meditácie. On poníma takto každý deň, občas až horí nedočkavosťou, aby už dosiahol zen."
„Aj malé dieťa vie, že vlaky meškajú."
„Sila prítomného okamihu vie vo vlaku trvať aj hodiny... Respektíve do vlaku by mali posielať ľudí, aby pochopili, že čas nehrá rolu... Jednoducho tam platí „tu a teraz" a čo bude „tam a potom", to už je na neskoršie rozmýšľanie!"
„Meškanie vlakov je aj na niečo dobré, to je pozitívna sprava pre všetkých, čo chronicky meškajú."
Ako ráno zvládate odchody z domu? Je to podobné ako u Hipšovcov či speváčky Mishy? Alebo máte deti vycvičené takpovediac na povel? Napíšte nám do komentárov. Ďakujeme.
