Dieťa s poruchou sluchu potrebuje včasnú návštevu udborníka.
Foto: Shutterstock.comSpoluzakladateľke Občianskeho združenia Nepočujúce dieťa Ľubici Majtánovej a jej synovi Martinovi prišla pomoc takmer v hodine dvanástej. „Maťko v pôrodnici prešiel skríningom sluchu, vyšetrenie prebehlo štandardne. Podľa výsledkov vyšlo, že počuje. Keď v roku nereagoval na meno, nadobudli sme podozrenie, že niečo nie je v poriadku. V pätnástich mesiacoch nám lekári oznámili, že náš syn má veľmi ťažkú poruchu sluchu,“ opisuje Ľubica nečakaný životný míľnik.
Jedným z varovných signálov poruchy sluchu je, že dieťa nereaguje na zvuky a známe hlasy. Preto ak máte akékoľvek podozrenie, že vaše dieťa nepočuje správne, nečakajte. Čo najskôr navštívte pediatra, ktorý dieťa pošle k spádovému ORL lekárovi. Ak ten nezistí príčinu, odošle dieťa do jedného zo šiestich Centier sluchu na podrobnejšie vyšetrenia.
Správne nastavené načúvadlá nie sú samozrejmosť
Najväčšiu šancu na úspech majú tie deti, ktoré dostanú potrebnú pomoc čo najskôr, ideálne od šiesteho mesiaca veku. Po potvrdení poruchy sluchu odborník dieťaťu predpíše načúvacie prístroje. Potrebné je ich nastaviť správne, aby s nimi dieťa počulo čo najlepšie. To na začiatku vyžaduje časté návštevy lekára v niekoľkotýždňových intervaloch. Lekár potrebuje na vyšetrenie malých detí takzvanú VRA audiometriu, ktorá nie je dostupná na každom pracovisku.
„Maťko dostal svoje načúvacie prístroje v osemnástich mesiacoch. Správne mu ich nastavili až v troch rokoch, dovtedy nepočul celé spektrum reči. To, že dnes komunikuje veľmi podobne ako jeho počujúci rovesníci, je zázrak alebo skôr šťastie. Ak by sme sa vtedy nedostali do zahraničia, kde sa používali metódy, ktoré už dnes máme aj u nás, Maťkov príbeh by bol pravdepodobne iný,“ hovorí Ľubica Majtánová.
Terénna starostlivosť pomáha najmä rodičom
Rodine Majtánových veľmi pomohol terénny program Mobilný pedagóg. V rámci neho odborníčky z oblasti špeciálnej pedagogiky, logopédie a psychológie navštevovali rodiny s nepočujúcimi deťmi priamo v ich domácnostiach a učili ich, ako komunikovať so svojim dieťatkom. Vysvetľovali potrebné informácie, pomáhali im prijať situáciu a naštartovať rozvoj dieťaťa prostredníctvom vhodnej formy komunikácie a spôsobu učenia sa. Tento program prepájal rodiny navzájom aj s odborníkmi. Vďaka tomu sa znižoval pocit izolácie samotných rodín.
„Terénna starostlivosť má svoje opodstatnenie. Dieťa je doma v známom, bezpečnom prostredí, kde spolupracuje omnoho lepšie. Takéto prostredie vytvoriť v ambulancii nedokážem. Navyše, ak by rodina za mnou cestovala hodinu autobusom, vlakom alebo autom, dieťa by bolo unavené, vyčerpané a nebolo by schopné spolupracovať,“ vysvetľuje surdopédka Silvia Hovorková, ktorá je zároveň spoluautorkou kníh Máme doma nepočujúce dieťa I a II.
S nedostatočnou podporou od štátu
Napriek týmto výhodám väčšina centier ranú terénnu starostlivosť surdopéda neposkytuje. Dôvodom je nedostatočne financovanie zo strany štátu. Kvôli tomu sú sluchovo postihnuté deti a ich rodičia z rôznych oblastí života čiastočne vylúčení. Podľa Analýzy nákladov a prínosov terénnej včasnej intervencie pre deti so sluchovým postihnutím každé vložené euro do tejto oblasti by sa štátu vrátilo viac ako trojnásobne. Ak dieťa s poruchou sluchu dostane potrebnú pomoc už v ranom veku, môže sa naučiť komunikovať v takej intenzite, že sa reč stane prostriedkom jeho myslenia natoľko, aby mohlo úspešne ukončiť školu a nájsť si zamestnanie. Pre štát to znamená nižšie výdavky na sociálnu pomoc a takisto zvýšený príjem z daní a odvodov. Rovnako kvalita života sluchovo postihnutých sa zvýši niekoľkonásobne. Náklady na včasnú intervenciu v tomto prípade predstavujú jeden milión eur ročne. Viac informácií nájdete na www.nepocujucedieta.sk.
