„Hlavne si o sebe veľa nemysli!“ Čitatelia spomínajú, ktoré vety ich v detstve ranili na celý život

Patricia Poprocká, Gabriela Bachárová, 18. októbra 2020 o 05:35

Aj nevinná poznámka môže niekedy dieťa zraniť, dokonca na celý život, povedala v júlovom rozhovore pre ahojmama.sk renomovaná psychiatrička a psychoterapeutka Natália Kaščáková. Niekedy stačí naozaj málo – jedno vyčítavé slovko, znevažujúce hodnotenie, posmešná poznámka a rana na detskej duši je vpísaná. Stalo sa také niečo vám? Opýtali sme sa dnešných rodičov.

Pri komunikácii s deťmi voľte slová a dávajte pozor, ako čo formulujete. Do detskej duše sa to môže zapísať na celý život.

Foto: shutterstock.com

Dospelí by si mali dávať pozor, ako sa s deťmi rozprávajú, najmä ak ich porovnávajú alebo im niečo vyčítajú. „Dávať si pozor na slová vyjadrujúce „Ty si...“ – lenivý, škaredý, zlý, hlúpy, tučný a tiež na porovnávanie s inými súrodencami či rovesníkmi. Niekedy nemusí byť ten obsah až taký zraňujúci, ale ak sa k tomu pripojí gesto, tón, môže byť z „nevinnej“ poznámky veľmi zraňujúca veta, ktorú si ľudia so sebou nesú celý život,“ vysvetlila Natália Kaščáková.

Aké vety dospelých sa vás v detstve dotkli? Ovplyvnili váš život?

„Nikomu to nepoviem“

Sľúbila mi to moja mama, keď sa ma pýtala, ktorá spolužiačka v škôlke sa mi páči. Povedal som jej, a ona to samozrejme predo mnou aj pred jej kolegyňami z práce hneď povedala. Veľmi som sa hanbil a mame som sa už nikdy s ničím osobným nezveril.
(Róbert, 40)

„Tancuj podľa rytmu!“

Viem, že to otec nemyslel zle, povedal to láskavo a v dobrom úmysle, ale hneď bolo po mojej radostnej nálade. Mohla som mať asi osem rokov, boli sme na svadbe nejakej mojej tety a ja som sa dovtedy výborne zabávala. Tešila som sa, keď ma zobral otec tancovať, no keď ma začal poučovať, prestalo sa mi chcieť. Cítila som sa zahanbená, že neviem tancovať, o to viac, že som vôbec nevedela, aký to rytmus mám vlastne počúvať a čo otec odo mňa vlastne chce. Tanec sa zmenil na stres, a vyhýbam sa mu v podstate doteraz. V puberte som absolvovala pár diskoték, to bolo asi všetko. Na plesy nechodím, na svadbách netancujem.
(Katarína, 43)

„Si tučná!"

Ako 12-ročnú ma to naozaj veľmi zasiahlo. Pamätám si, že v tie letné prázdniny som schudla 11 kíl a neskôr som sa dostala až na hranicu anorexie. Potom sa to dalo do normálu. Doteraz sa ale necítim dobre, keď mám pár kíl naviac.
(Adriana, 28)

„Prečo nie si taká dobrá, ako oni?"

Najviac ma zraňovali poznámky od rodičov a učiteľov, v ktorých ma porovnávali s inými deťmi. Obsahom bolo, že tí, s ktorými ma porovnávajú, sú múdrejší, šikovnejší, usilovnejší, úspešnejší. A keďže ja taká nie som, tak som automaticky hlúpa, lenivá, bezperspektívna. To porovnávanie sa vždy týkalo iba jedného aspektu. Vždy prichádzala kritika za to, čo mi nejde. Nikdy nie pochvala za to, čo sa mi podarilo. A to sa so mnou vlečie celý život. Neustále sa porovnávam s inými a neustále som v depke z toho, čo nedokážem a čo sa mi nepodarilo – bez ohľadu na to, že v mnohých iných oblastiach sa mi darí a som úspešná.
(Katarína, 38)

„Maťka kreslí krajšie“

Maťka je moja o štyri roky staršia sestra a celé detstvo som počúvala, že je šikovnejšia. Jasné, veď je staršia, pomyslela som si nad každou princeznou, ktorú som nakreslila, a ktorú Maťka nakreslila „krajšie“. Kreslila som rada, ale ako som od rodiny počula chválu na Maťkine kresby, tak iba pre seba a nikomu som to neukazovala. Viem, že na tom svet nestojí, no vnútorne som sa s tým stotožnila tak, že dnes sa ma ktokoľvek spýta, poviem, že neviem dobre kresliť, ale sestra áno.
(Anna, 40)

„Si tučná, poník ťa neunesie!“

Mohla som mať asi 6 rokov, pred cirkusom sa deti vozili na poníkoch. Strašne som chcela ísť, ale povedali mi, že ja na poníka nemôžem, že som tučná, že ma neunesie. Vozili sa tam aj väčšie deti predo mnou, no pracovníkom cirkusu sa asi nechcelo chodiť so mnou dookola. Ale s tým pocitom, že som tučná, že môžem zlomiť koňa mi veru ľahko nebolo... Ale dostala som sa z toho, dnes na koni jazdím!
(Zuzana, 44)

„Veronika nie je taká šikovná"

V mojom prípade to bola veta: „Veronike to v škole nejde, nie je taká šikovná ako jej sestra.“ Toto o mne hovorievala moja mamina príbuzným, kamarátkam, známym – prakticky komukoľvek, kto sa mi ako školáčke prihovoril a chcel vedieť ako sa mám, alebo ako sa mi darí. Na vysvedčení som mávala jednotky a dvojky, ale aj trojky z matiky, fyziky a chémie. Rodičia mi nedovolili robiť prijímacie skúšky na gymnázium, lebo moja „šikovnejšia“ sestra sa tam trápila, tak čo už len by som tam robila ja.

Vybrali mi odbornú školu s víziou, že na vysokú zrejme nepôjdem. Aby som to skrátila, moja sestra sa na vysokú síce dostala, ale dokončila len prvý ročník. Ja som si po strednej dala rok pauzu, odcestovala som do Írska, kde som pracovala ako au-pair. Kým boli deti v škole, učila som sa na prijímačky na vysokú, kam ma prijali (matiku ani fyziku sme v osnovách nemali). Skončila som s červeným diplomom a od skončenia školy pracujem v oblasti, ktorú som vyštudovala. Nielen v štúdiu, ale aj v pracovnej oblasti som sa dostala oveľa ďalej ako moja sestra.

V detstve som mávala občas pocit, že rodičia ma neberú vážne a nechcú počuť, čo by som chcela robiť. Bola som zaškatuľkovaná ako menej šikovná a stále sa kládol dôraz na predmety, ktoré mi nešli. A zase predmety, ktoré mi naopak išli výborne, brali sa ako samozrejmosť. Rodičom som v dospelosti odpustila. Ja sama sa snažím svoje deti navzájom neporovnávať a keď mi starší syn hovorí o tom, čo by chcel robiť ako veľký, pozorne počúvam a povzbudzujem ho.
(Veronika, 35)

„Do mužských debát sa nepleť!"

Stále za to cítim krivdu. Mala som asi 15 či 16 rokov a naša rodina usporiadala ako každé leto veľký táborák. Rada som počúvala, o čom sa bavia dospelí. Moji ujovia práve rozoberali nejakú politickú záležitosť či niečo podobného, neviem už celkom presne. Vyjadrila som svoj názor na vec. Vedľa sediaca babička ma však zahriakla: Do mužských debát sa ako dievča nepleť! Veľmi ma to zarazilo, nechápala som, prečo by som nemohla povedať komukoľvek, čo si myslím. Len preto, že mám ženské pohlavie a oni boli o generáciu starší muži? Dodnes na tú situáciu občas myslím. Babička žila v područí starých názorov o úlohe žien a mužov. Nemohla som jej asi vyčítať, že povedala, čo povedala. Bola tak vychovaná. Len ma aj za ňu dodnes mrzí, ako kedysi fungoval patriarchálny svet a že jeho dozvuky pociťujeme aj v dnešnej dobe.
(Hana, 43 rokov)

„Hlavne si o sebe veľa nemysli"

Táto veta ma sprevádzala detstvom. Keď som sa doma pochválila, že som uspela v školskej olympiáde, moju neskrývanú radosť vždy spoľahlivo zabilo konštatovanie: Hlavne si o sebe veľa nemysli. Tú istú vetu som počula, keď som výskala od šťastia, že sa mi podarilo dostať sa na vysnívanú univerzitu aj pri ďalších príležitostiach. Moji rodičia sa určite tešili, že sa mi darilo, tak prečo mi hovorili také veci? Napadá ma len vysvetlenie: nechceli, aby som spyšnela. V tých časoch sa cenila skromnosť, z môjho pohľadu falošná. Rodičia dosiahli, že si dnes o sebe naozaj "veľa nemyslím". Zároveň sa im však podarilo docieliť u mňa aj to, že zo žiadneho svojho úspechu už nemám veľkú radosť a v živote si veľmi neverím.
(Monika, 48)

„Ty tomu ešte nerozumieš!"

Viet, ktoré boli pre mňa v detstve zraňujúce, je viac, ale spomínam si hlavne na jednu: Ty tomu ešte nerozumieš! Keď som sa pýtala na rôzne veci, o ktorých som chcela vedieť viac, toto bola štandardná odpoveď. Dospelí sa o niečom bavili, ja som sa primotala, chvíľku počúvala a potom sa opýtala na nejakú podrobnosť alebo žiadala vysvetlenie. Častokrát som nepochodila. Nechápala som, prečo mi to nemôžu povedať. Veď predsa tabu nie je skoro nič a deti všetko primerane ich veku pochopia. Svoje deti už takto neodbíjam a keď sa ma na niečo opýtajú, odpoveď dostanú."
Marianna, 38 rokov





Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Výchova a vzťahy - ďalšie články

  • Obrázok Má poradie, v akom sme sa narodili, vplyv na našu povahu?

    Má poradie, v akom sme sa narodili, vplyv na našu povahu?

    Ovplyvňuje povahu dieťaťa poradie, v akom sa narodilo? Je pravda, že najviac zabudnuté býva prostredné dieťa a že tie najstaršie to majú najťažšie? O súrodeneckých konšteláciách a ich vplyve na náš život rozpráva sociálna pedagogička Katarína Winterová, poradkyňa portálu mamedeti.sk.

  • Obrázok Stačilo kriku! Štyri skvelé tipy, ako deti hravo utíšiť

    Stačilo kriku! Štyri skvelé tipy, ako deti hravo utíšiť

    Hluk a deti akosi neodmysliteľne patria k sebe, je však úplne normálne, ak dospelí majú toho už plné zuby. Namiesto večného (a často zbytočného) opakovania „Buďte konečne chvíľu ticho!“ si možno chvíľku ticha dopriať aj pohodlnejšie. Zahrajte sa s deťmi na ticho. Okrem stíšenia decibelov získate oveľa viac.

  • Obrázok Napätie stúpa, linky dôvery lámu rekordy. „Odložme na chvíľu konflikty,“ vyzýva psychológ z terénu

    Napätie stúpa, linky dôvery lámu rekordy. „Odložme na chvíľu konflikty,“ vyzýva psychológ z terénu

    Narastajúce čísla nakazených koronavírusom, rozhádaní politici, chaotické vyhlásenia plné arogancie a nenávisť šíriaca sa sociálnymi sieťami i spoločnosťou oberajú o psychickú pohodu čoraz väčšie množstvo ľudí. Psychológovia na krízových linkách zaznamenávajú rekordné počty klientov, ktorí toto napätie už nezvládajú. Ako z toho von? Tu sú odporúčania toho najpovolanejšieho priamo z terénu, psychológa Mareka Madra.

  • Obrázok Stop jesennej depresii! Aktivity, ktorými si môžete zvýšiť hladinu hormónov šťastia

    Stop jesennej depresii! Aktivity, ktorými si môžete zvýšiť hladinu hormónov šťastia

    Mnohí milujú jeseň, jej nádherné farby, príjemné ochladenie i kvapky dažďa na oknách, pre iných je však toto obdobie ťažkou skúškou nervov. Málo slnka, kratšie dni, do toho ešte koronavírus ak nespôsobujú rovno depresiu, na nálade nepridávajú. Ak patríte k ľuďom náchylným na jesenný smútok, prinášame tipy na aktivity, po ktorých sa budete cítiť šťastnejší.

  • Obrázok Väčšina dievčat zažila obťažovanie na internete

    Väčšina dievčat zažila obťažovanie na internete

    Väčšina dievčat a mladých žien po celom svete zažila obťažovanie na internete. Vyplýva to z novej štúdie mimovládnej organizácie Plan International zameranej na práva detí a rodovú rovnosť.

  • Obrázok Chlapec šil rúška pre spolužiakov, tí ho vysmiali. „Si frajer,“ vystrúhala mu poklonu ministerka

    Chlapec šil rúška pre spolužiakov, tí ho vysmiali. „Si frajer,“ vystrúhala mu poklonu ministerka

    Bol smutný, pretože spolužiaci odmietli nosiť rúška, ktoré pre nich s láskou ušil. Jeho mamička to nenechala len tak a vďaka jej iniciatíve je dnes trinásťročný Jirka v susednom Česku hrdinom.

  • Obrázok ROZHOVOR Psychológ Marek Madro: Deti dnes už nie sú samé sebou ani medzi kamarátmi

    ROZHOVOR Psychológ Marek Madro: Deti dnes už nie sú samé sebou ani medzi kamarátmi

    V minulosti sa hovorilo o združovaní v kolektíve, dnes o socializácii. Potreba socializovať sa je najčastejší argument, prečo dávať deti do škôlok a škôl. Je to naozaj nevyhnutné? Kedy deti naozaj potrebujú byť s rovesníkmi a čo s nežiaducimi vplyvmi, ktoré socializácia na dieťa niekedy má? V rozhovore vysvetľuje psychológ PhDr. Marek Madro, PhD., programový riaditeľ internetovej poradne pre mladých IPčko.sk.

Ďalšie články v rubrike >