Denisa Augustínová, zakladateľka slovenskej humanitárnej organizácie MAGNA: Keď môžem pomôcť, prečo to neurobiť?

Gabriela Bachárová, 9. januára 2019 o 11:59

Denisa Augustínová cestuje spolu so svojím manželom, fotografom Martinom Bandžákom a dcérami Zarou a Ambrou po svete, aby pomáhali tam, kde je to treba. Humanitárna organizácia MAGNA, ktorá funguje už sedemnásť rokov, je dnes uznávaná aj v zahraničí.

Kambodža. MAGNA bola v roku 2002 jedna z prvých organizácií, ktoré tu začali liečiť detských pacientov s HIV. Prispela tak k zastaveniu šírenia epidémie HIV/AIDS v tejto krajine.

Foto: © WWW.MAGNA.SK

„Chcela som pracovať pre slovenskú humanitárnu medicínsku organizáciu, ktorá svoje projekty aj realizuje v teréne, ale žiadna taká nebola. A čo vás napadne lepšieho, ako jednu založiť?“ hovorí. Rozprávali sme sa spolu cez Skype, pretože Denisa Augustínová trávi časť roku v Kambodži.

Magna je dnes významná humanitárna organizácia, aké ale boli vaše začiatky?
V sociálnej problematike som sa vďaka mame, ktorá bola sociálna pracovníčka – špecialistka na problémových adolescentov, pohybovala už od detstva. Potom som študovala sociálnu prácu so zameraním na terapeutické smery a počas praxe som sa venovala týraným deťom i ženám. Neskôr som sa rozhodla pomáhať v táboroch pre ľudí z bývalej Juhoslávie, ktorí boli postihnutí vojnou.

Chcela som pracovať pre slovenskú humanitárnu medicínsku organizáciu, ktorá svoje projekty aj realizuje v teréne, ale žiadna taká nebola. A čo vás napadne lepšieho, ako jednu založiť? Držím sa hesla, keď je niekto chorý, tak mu treba dať lieky. Keď je hladný, treba ho nakŕmiť a keď nie je organizácia, treba ju založiť. Keď sme MAGNU v roku 2001 zakladali, mali sme už za sebou účasť na projekte na pomoc detským obetiam černobyľskej katastrofy na Kube.

Na začiatku sme sprostredkovávali svedectvá, ako sa žije deťom, ženám v rôznych krajinách. Vtedy začal byť veľmi vypuklý problém s HIV. Pôsobili sme na severe Indie aj v Kambodži, ktorá v tom čase predstavovala v Ázii najpostihnutejšiu krajinu, čo sa týka počtu chorých na HIV v prepočte na obyvateľov.

Ako ste začali pôsobiť práve v Kambodži?
V tom čase sa sprístupnila generická antiretrovírusová liečba, ktorú chorí na HIV/AIDS potrebujú, aby sa zabrzdilo rozširovanie vírusu a mohli žiť stabilizovane, bez infekcií. V Kambodži sme založili pobočku, ale začiatky neboli jednoduché. Zdravotnícky systém bol stále vinou občianskej vojny a vlády Červených Kmérov v 70. rokoch v absolútnom rozklade. Väčšina vzdelaného obyvateľstva zomrela počas nezmyselného vyvražďovania a tí, ktorí prežili, to dokázali len vďaka úteku do zahraničia. S nedostatkom zdravotníkov sa mimochodom Kambodža potýka dodnes.

Chorí na HIV a AIDS boli odkázaní na pomoc medzinárodného spoločenstva, liečbu z domácich zdrojov malo len pár šťastlivcov, politici problém popierali. Veľa ľudí čakalo na pomoc, opustené a infikované deti žili na uliciach. My sme pacientov začali vyhľadávať v tamojších nemocniciach. Problém bol napríklad ten, že veľa detí, ktorým na chorobu zomreli rodičia, odviezli k príbuzným niekam na vidiek do provincií, kde nebol žiadny prístup k liečbe. Státisíce ľudí vtedy na následky HIV a AIDS zomreli. A tí, ktorí žili, boli stigmatizovaní a stále sú vytláčaní na okraj spoločnosti. Hlavne deti, dievčatá, ktoré sú obviňované z toho, že sa asi museli správať veľmi nevhodne, keď chorobu dostali.

Neskôr sa naša pomoc rozšírila aj na prevenciu prenosu vírusu z matky na dieťa. Tento skoro zázračný program dokáže takmer na sto percent zabezpečiť, že HIV pozitívna žena porodí HIV negatívne dieťa, a to vďaka medicínskych intervenciám pred pôrodom, po ňom a aj po narodení potomka. V týchto krajinách je však takmer zázrak, dostať ženy na pravidelnú prenatálnu prehliadku a presvedčiť ich, aby sa dali otestovať na prítomnosť HIV. Keď potom zistia, že sú infikované, sú zhrozené aj z toho, že môžu ohroziť svoje dieťa. Tu je dôležitá psychosociálna pomoc, ktorú im MAGNA tiež poskytuje.

Do bezpečných destinácií, ako je Libanon, často vyrážajú s Denisou aj jej dcéry. Na fotke s mladšou Ambrou.

Foto: © WWW.MAGNA.SK

Ako sa zabraňuje prenosu HIV z matky na dieťa?
Väčšina HIV pozitívnych matiek je v dnešnej dobe na antiretrovírusovej liečbe, čo znamená, že má svoju vírusovú nálož pod kontrolou, vírus „spí“. Plod sa môže nakaziť v maternici či počas pôrodu. Kedysi sa robili cisárske rezy, aby sa riziko nakazenia zmenšilo, dnes ženy rodia normálne, ale dbá sa na to, aby pôrod netrval dlhšie ako štyri hodiny. Matka je na pravidelnej liečbe a profylaktickú (ochrannú) liečbu má šesť až osem týždňov po pôrode aj dieťa. Program, ktorý má brániť prenosu infekcie z matky na dieťa, uplatňujeme aj v iných krajinách, mali sme ho okrem Kambodže aj v Keni, Nikarague či Vietname.

Ako prebieha psychosociálna pomoc, ktorú MAGNA tiež vo svete poskytuje?
Napríklad práve v Kambodži máme terapeutov, ktorí s pacientami pracujú na našich klinikách, v pôrodniciach aj u nich doma. Dokonca sme si v krajine už vybudovali takú pozíciu, že nás volajú k najťažším prípadom. V Kongu, Libanone či Sudáne máme psychosociálne programy zamerané na obete sexuálneho násilia, traumy z vojenských konflitov, vnútorne vysídlených ľudí, utečencov pred vojnou. Táto pomoc je pre obete rovnako dôležitá ako samotné podanie liekov. V každej krajine, kde pôsobíme, sme implementovali programy na podporu mentálneho zdravia.

Vo svojej činnosti sa venujete aj pomoci obetiam sexuálneho násilia v Kongu a Sudáne.
Dievčatám poskytujeme zdravotnícku pomoc, gynekologické vyšetrenia, očkovania, lieky, napríklad antibiotiká. Zabezpečujeme aj chirurgické zákroky, ak je to treba. Okrem toho ale ponúkame obetiam aj individuálnu či skupinovú terapiu. Je pritom rozdiel pracovať v stabilnejšom prostredí, v hlavnom meste Konga Kinshase. Oveľa náročnejšie je to napríklad v provincii Kasai, kde je otvorený vojenský konflikt a hovorí sa o genocíde. Lokálne obyvateľstvo žije v strachu, strese, vojaci sa im vyhrážajú. Okrem znásilnenia tam v programoch mentálneho zdravia riešime aj problémy spojené s vojnou a strachom.

Ak by chcel človek vašej organizácii pomôcť, kam ešte by mohli smerovať jeho peniaze?
Okrem Konga, Sudánu alebo Kambodže pôsobíme aj v Sýrii, Iraku či Libanone. Okrem medicínskej a psychosociálnej pomoci máme aj nutričný program pre deti. Základom terapeutickej stravy je arašidová pasta, ktorá je pripravená na okamžité použitie. Nemusí sa miešať s vodou, pretože v lokalitách, kde pôsobíme, je voda často nedosiahnuteľnou komoditou, alebo by mohla byť kontaminovaná. Napríklad v Južnom Sudáne máme pri našich nemocniciach stabilizačné centrá. Liečime v nich podvýživené deti, ktoré už nie sú schopné prijímať potravu, majú oslabenú imunitu, zápaly pľúc, hnačky, sú dehydrované.

Medicínsku pomoc implementujeme v krajinách, kde je následkom vojen či katastrof zdravotníctvo zničené, alebo nebolo ešte obnovené. Obyvateľstvu poskytujeme základnú zdravotnícku starostlivosť, medzi ktorú patrí napríklad očkovanie pre deti či tehotné ženy, očkovanie proti cholere alebo osýpkam či liečba malárie, hnačiek. Máme vlastné zdravotnícke zariadenia, ale pôsobíme aj v rôznych utečeneckých táboroch, napríklad v Južnom Sudáne či v Libanone.

Kambodža, Kampong Chhang. Denisa Augustínová v MAGNA stabilizačnom nutričnom centre pri lekárskej prehliadke ťažko podvyživeného pediatrického pacienta

Foto: © WWW.MAGNA.SK

Veľmi často počuť názory, že humanitárna pomoc nemá vo svete veľký efekt. Čo si o tom myslíte?
Je veľmi dôležité počúvať ľudí v samotných postihnutých oblastiach. Naozaj sa veľmi často stáva, že veľké medzinárodné spoločenstvo, veľké medzinárodné organizácie, majú pocit, že najlepšie za tie roky vedia, čo títo ľudia naozaj potrebujú. Zdravotnícka pomoc a prístup k jedlu sú samozrejmé, ale treba sa pýtať, ako konkrétne si pomoc predstavujú, počúvať lokálnych kolegov a projekty adaptovať na konkrétnu oblasť a konkrétnu situáciu. Práve preto často humanitárne programy nefungujú dostatočne efektívne a ľudia u nás sa rozčuľujú, prečo to nejde, hoci je ich toľko.

Príklad: v oblasti vojnového konfliktu ľudia často kvôli bezpečnosti migrujú z miesta na miesto, sú vyháňaní, utekajú. Môžete im síce ponúknuť pomoc na konkrétnom mieste, ale oni už budú niekde inde. Veľmi dôležité tiež je, mať na mieste kvalitných lokálnych spolupracovníkov a počúvať ich. Situácia sa zmenila a už nie sme v osemdesiatych rokoch, existuje veľká komunita zdravotníkov, ktorí napríklad vyrástli v utečeneckých táboroch v Ugande a Keni počas prvej veľkej vojny so Sudánom a treba práve týchto humanitárnych pracovníkov viac angažovať v projektoch.

Vaša organizácia má vo svete svoje vlastné nemocnice.
Áno, sú to MAGNA nemocnice, kde máme svojich vlastných lekárov, sestry či nutricionistov. Napríklad v irackom Mosule sme prevzali časť zničenej štátnej nemocnice, inde máme na začiatku len stany a až potom normálne budovy. Disponujeme aj mobilnými jednotkami. V odľahlých častiach Južného Sudánu museli predtým ľudia ísť k lekárovi šesť až osem hodín pešo. My sme vybudovali ubytovanie pre našich pracovníkov a nutričné centrum a z tohto miesta vyrážame za pacientami.

Mobilnú jednotku začíname implementovať už aj na Ukrajine v oblasti Donecku, kam tiež prichádzame. Vojna na Ukrajine je jeden z najzabudnutejších konfliktov, pritom je to náš sused. V podstate neďaleko za hranicami Slovenska potrebuje humanitárnu pomoc - zdravotnícku starostlivosť či jedlo - takmer jeden milión ľudí. Vieme aj, aká vie byť v tejto časti sveta krutá zima. Zdravotnícka pomoc je v oblasti, kde pôsobíme, roztrúsená, ľudia musia chodiť na veľké vzdialenosti, pričom riskujú svoju bezpečnosť, násilie, stret s vojakmi. Zvlášť detskí pacienti často prichádzajú vo vážnom stave, tak sme sa rozhodli im pomôcť.

Verili ste na začiatku, že sa z MAGNY môže stať veľká a rešpektovaná organizácia?
Nemala som očakávania, ale chcela som, aby MAGNA bola nezávislá, úspešná, slovenská humanitárna organizácia. Verila som, že sa časom zmení prístup ľudí k pomáhaniu. V tom som mala pravdu. Vyrastá generácia, pre ktorú je pomáhať iným normálne. Za to, kde je MAGNA dnes, vďačíme aj Slovákom, ktorým nie sú ľahostajné ľudské a detské osudy. Na druhej strane je dnes veľký vplyv sociálnych médií, kedy dáme lajk a máme pocit, že tým sme dostatočne prispeli k riešeniu problému.

Nešli sme jednoduchou cestou, žiadnymi skratkami, snažíme sa mať svoje vlastné projekty, vieme, že chceme liečiť. Je náročné byť vo vojnových konfliktoch, spolupracovať s miestnymi vládami, rozčarovanie niekedy prichádza, keď sa stretnem s ľahostajnosťou či ignorantstvom v rozvinutých krajinách. Dokázali sme však, že aj z malej krajiny môže prísť pomoc a napríklad v Kambodži, Keni či Kongu sa niektoré naše postupy dostali do odporúčaní na celoštátnej úrovni.

Keď ste sa dotkli sociálnych sietí, majú či nemajú sa podľa vás zverejňovať často drsné fotografie z oblasti vojnových konfliktov?
Myslím si, že by sa to malo ukazovať. To je realita, ktorá môže vyburcovať medzinárodné spoločenstvo k aktivite. Dve tretiny svetovej populácie žijú pod úrovňou chudoby. Prečo neukázať, čo to presne znamená? Neukázať, ako vyzerá dieťa, ktoré sa mesiace nenajedlo, neukázať hladomor či tehotnú ženu v ôsmom mesiaci, na ktorej ale graviditu nepoznáte, pretože je tak podvyživená? Neukázať to, lebo sa to niekomu zdá príliš? Sýrske deti mi rozprávali, ako vojaci ISIS hrali s hlavami ich spolužiakov futbal... Diskutovalo sa veľa o tom, či sa mali zverejniť zábery z chemických útokov v Sýrii, ale práve to je realita, ktorá sa naozaj stala.

Libanon, Baalbeck, MAGNA mobilná klinika pravidelne vyráža do utečeneckých usadlostí, denne ošetrí desiatky pacientov.

Foto: © WWW.MAGNA.SK

Veľkú časť roka trávite aj s deťmi v Kambodži. Ako sa vám tam žije?
V roku 2017 a 2018 som dosť času trávila aj v Afrike a na Strednom východe, ale dá sa povedať, že tu žijem väčšinu času. V Kambodži máme dosť veľký program a zároveň je krajina regionálnym centrom, tak preto sme tu. Chcem byť stále súčinná v teréne, pretože zodpovedám za všetky naše operácie. Nechcem čas tráviť len v kancelárii.

V Kambodži sa mi žije dobre. Mám rada „bordel“, dokážem sa v ňom dobre orientovať. Tu na uliciach je pomerne veľký. Veľa ľudí, chutí, vôní aj nevôní. Toto miesto má pre mňa špeciálny podtón napriek tomu, čo sa tu udialo a čo tu ľudia prežili. Majú neuveriteľnú energiu a schopnosť súcitu, pochopenia a tolerancie.

Ako často bývate na Slovensku, v Bratislave?
Keď letím na naše projekty, tak cez Bratislavu alebo Prahu, kde tiež máme kanceláriu. Nie sú to veľmi dlhé pobyty, viac času hlavne deti trávia na Slovensku v lete, aby si užili rodinu, starých rodičov. Keď sú na Slovensku, ja často odlietam do destinácií, ktoré nie sú child friendly, priateľské k deťom a svoje vlastné by som tam nevzala. Inak so mnou cestovali bežne, teraz už trochu menej, keď navštevujú školu a škôlku.

Ako teraz vyzerajú vaše pracovné dni?
Koniec roka je úplne šialenstvo (rozhovor sme robili na konci minulého roku - pozn. red.). Robí sa plánovanie na budúci rok, rozpočty, sledujeme katastrofy vo svete, reportujeme, píšeme nové projekty. Zastihli ste ma v takom plánovacom období. Tu v Kambodži začíname v meste Battambang stavať časť novej nemocnice, v ktorej budeme poskytovať psychosociálne služby pre obete znásilnení či obete HIV.

Bola by výchova dcér iná, ak by ste žili na Slovensku?
Tie moje decká už žili „kade tade“. Neviem, či by som ich na Slovensku vychovávala inak, skôr ich ovplyvňuje vonkajšie prostredie. Snažím sa konfrontovať ich s rôznymi témami, vysvetľovať im veci a hovoriť otvorene o problémoch sveta, ktoré tu sú, ale netreba sa báť ich riešiť. Staršia dcéra s nami predtým dlho žila v Afrike, kde sme pracovali na hladomore v Somálsku, potom v Libanone, kde sme pomáhali sýrskym utečencom… Pozná samozrejme aj náš kambodžský program, mladých a deti, ktoré sa v ňom liečia.

Južný Sudán, Juba, MAGNA poskytuje zdravotnú pomoc v tábore pre 60 000 vnútorne vysídlených ľudí už piaty rok od vypuknutia občianskej vojny.

Foto: © WWW.MAGNA.SK

Keď sú vaše deti konfrontované s často drsnou realitou, ako to prežívajú? Vnímajú to prosto ako súčasť svojho života?
Deti to vnímajú ako deti. Ak dieťa vidí niečo nespravodlivé a nerozumie tomu, pýta sa a má tiež inštinkt pomôcť. Priniesť človeku žijúcemu na ulici jedlo, oblečenie. Špeciálne staršia Zara má už stále viac otázok. Nechápe napríklad, ako je možné, že v niektorých krajinách nemôžu chodiť dievčatá do školy. Ona školu miluje, vo voľnom čas si robí úlohy navyše, počíta si príklady, hoci by nemusela. Zaoberá sa rôznymi témami, niektoré sú aj prekvapujúce.

Pôjde vo vašich šľapajách?
To neviem povedať. Ona má dosť široký záber, momentálne chce byť umelkyňou, vedkyňou. Verím však, že v každom prípade bude mať pochopenie a schopnosť vcítiť sa do druhého človeka, bude sa zaujímať o planétu a nebude sa tváriť, že sa jej to netýka.

Ako sa v Kambodži staráte o vzdelávanie dcér?
Mladšia tu chodí do škôlky, staršia je piatačka. Navštevujú školské zariadenie vo francúzštine, kde je systém veľmi podobný slovenskému, predmety aj systém výučby. Zara je šikovná žiačka a vidno, že veľa o veciach premýšľa. Učitelia sa s ňou občas zapotia, je schopná rozprávať o tom, ako treba vyriešiť vojny. Zakázať zbrane, to je jej riešenie. Pýta sa, ako je možné, že vojaci útočia na deti, školy, nemocnice a my s tým nič nerobíme. Za veľmi dôležité považujem, že ona a jej spolužiaci hovoria o tom, ako oni sami prispejú k riešeniu problémov. Vnímajú sa ako súčasť sveta.

Ako sú vychovávané kambodžské deti?
Veľmi ochranársky, ale je to dané aj tým, čo si Kambodža musela prežiť v 70. rokoch, keď režim Červených Kmérov vyvraždil asi štvrtinu vlastného obyvateľstva, takmer dva milióny ľudí. Rodičia niekedy zo strachu o ich bezpečnosť deti až limitujú, bránia im v slobodnom pohybe, všade ich vozia alebo chodia s nimi. Donedávna bezpečnostná situácia hlavne v provinciách nebola dobrá, tak je to dané aj tým. Tamojší Kméri deti milujú, usmeje sa na ne aj namosúrený policajt, vojak, úradník. Sú k nim úžasne priateľskí. Deti sa snažia viesť napríklad k tomu, aby pomáhali starším.

Južný Sudán, Juba. MAGNA očkuje deti proti detskej obrne, je infekčná a u nezaočkovaného jedinca napáda predné rohy miechy, kontrolujúce pohyb svalov. Môže viesť k ochrnutiam až k smrti.

Foto: © WWW.MAGNA.SK

Poznali ste sa so sirom Nicholasom Wintonom, ktorý v roku 1939 zachránil stovky židovských detí tak, že zorganizoval ich odjazd vlakom z Česka do Veľkej Británie. Vaša práca naňho urobila veľký dojem. Ako ste sa s ním zoznámili?
Boli sme práve na jeden či dva dni doma na Slovensku, keď zazvonil telefón. Na druhej strane bol režisér Matej Mináč, ktorý o Nicholasovi Wintonovi nakrútil film a stal sa aj jeho osobným priateľom. Hovoril, že videl dokument, ktorý o nás pripravila česká režisérka Olga Sommerová, a že je neuveriteľné, čo robíme. Snáď už na druhý deň sme sa stretli a v tom istom roku aj s Nicholasom Wintonom. Stali sme sa jednou z organizácií, ktoré nesú jeho posolstvo ďalej.

Spojenie s ním som vnímala a vnímam s pokorou, jeho odkaz je naozaj krásny. Jeho hrdinstvo bolo neprekonateľné. Bol vtipný, mal veľký zmysel pre čierny humor, ten milujem aj ja. To, čo vykonal, nevnímal ako niečo špeciálne, ale vravel, že keď to môžem urobiť a nie je ťažké to urobiť, tak prečo by som to neurobil? Stretnutie s ním na utvrdilo v tom, že v skutočnosti stačí len chcieť a nebáť sa.

Kde bude MAGNA za desať rokov?
Za desať rokov bude MAGNA etablovaná vo svojich témach, bude pomáhať na miestach, kde je to potrebné a bude mať dostatok kvalitných spolupracovníkov. Ale podrobne nad tým, kde budeme, neuvažujem. Ak o niečom uvažujem, tak o tom, že o dvadsať rokov sa pôjdem skryť niekde do hôr, ďaleko od ľudí a aspoň na čas. Žartujem, samozrejme.

Viac informácií o MAGNE a možnostiach pomoci nájdete na www.magna.sk.



Zdravie - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >