Herečka Vlastina Kounická Svátková.
Foto: Petra KlačkováVaša posledná knižka Priestor pre dušu má ženám dodať sebavedomie a radosť zo života. Je niečo, čo ste si o sebe počas písania knihy uvedomili, a predtým ste to nevedeli?
S každou jednou kapitolou rastiem. Získavam nadhľad a schopnosť nebrať sa tak vážne. Ale keď už je to vo forme písania, nie je to proces objavovania alebo učenia sa niečoho nového o sebe. Naopak, to uvedomené, odžité a pochopené dozrelo do formy, ktorá je pripravená byť užitočnou aj pre ostatných čitateľov.
Prečo sa ženy tak často trápia, či už kvôli svojmu vzhľadu, alebo pocitom nedostatočnosti? Čo vo výchove dievčat je stále zle?
Ono sa to nedeje iba u dievčat. Je to paradoxne téma nás rodičov, ako sa správame k svojim deťom v ich najcitlivejšom období. Deti sa rodia čisté, radostné, vyžadujúce jasné veci: lásku, prítomnosť rodičov, jedlo, teplo, domov. Nepochybujú o sebe, nehodnotia sa pri pohľade do zrkadla, ale všetky tieto predstavy o živote a sebe samých nadobúdajú postupne, vďaka nám a okoliu, ktoré ich obklopuje. Nie je jednoduché vychovávať dieťa, robíme mnoho chýb, ktoré potom celý život ľutujeme, pretože dieťa je naším zrkadlom. Ukazuje nám, kým je a čo ho trápi.
Herečka s manželom Jiřím Kounickým a synom Matyášom.
Foto: Petra KlačkováAko sa žena môže v živote cítiť vyrovnane, dobre, ako môže nájsť to, čo chce?
V prvom rade musí zistiť, kto naozaj je. Nie snažiť sa byť dokonalá, perfektná za každých okolností a potom padať doma tajne na pusu. Musí sa naučiť vnímať svoje hranice, identifikovať ich a učiť sa ich stavať v bežnom živote. Vedome vnímať, kedy sa cíti pod tlakom, kedy sa cíti nepríjemne, kedy robí to, čo nechce a hovorí áno na to, na čo by chcela povedať nie, ale nepoviem, lebo... lebo by sa jej muž urazil, šéf by ju asi vyhodil a prišla by o kamarátky. Ak sa naučí žiť v pravde a nájde svoji autenticitu, vyberie sa aj inou cestou vo svojom živote, pretože už trebárs nebude chcieť pracovať tam, kde pracuje a nebude sa chcieť stýkať s tým, s kým sa stýka, lebo sa v tom necítila sama sebou. Takže hranice a autenticita. Od toho sa potom odvíja to, za čím sa všetky ženy ženú, len nevedia, ako sa k tomu dostať: sebeláska, sebaprijatie a sebahodnota.
Ako sa máte momentálne vy?
Perfektne, ďakujem. A to myslím vážne, aj keď sa dobré dni, kedy je pokoj a pohoda, striedajú so stresom, únavou a pocitmi zúfalstva. Už dávno neočakávam, že budem permanentne vysmiata od rána do večera 365 dní v roku. Všetko musí byť rovnováhe, takže keď ide chvíľu všetko ako po masle, onedlho príde tvrdá drina, aby som si náhodu nezvykla.
S manželom a synom Matyášom.
Foto: Petra KlačkováAké máte na knižku reakcie od čitateliek? Čítajú ju napríklad aj muži?
Po piatich mesiacoch od vydania si hovorím: tak a teraz už mi nikto nenapíše, už je to preč. A hneď mi v počítači cinkne nový e-mail. Chodí mi ich stále denne niekoľko a všetky sú úžasné. Je to taký zvláštny pocit, keď ma na ulici zastavujú ženy, že čítali moju knihu a ja sa smejem, že žiadna z mojich filmových rolí ma tak nepreslávila ako kniha, za ktorou som bola schovaná a nemusela som vyliezať pred kamery. Muži knihu kupujú, a to veľmi. A pár ju aj čítalo, spomeniem jedného muža, ktorý mi napísal, že pri čítaní ho úplne vydesilo, že mu kvapla do knihy slza. Bol z toho dosť v šoku
Máte troch synov, manžela. Ako sa cítite v mužskom svete? V čom je vám blízky a v čom mu naopak nerozumiete?
Mužský svet je mi oveľa bližší než ten ženský. Možno preto, že sa v ňom viac orientujem, možno preto, že mám od svojich synov lásku, možno preto, že moji najlepší priatelia boli vždy muži a nikdy ma nezradili, na rozdiel od kamarátok. Ale cítim, že som pripravená sa viac napojiť na ženy, viac sa obklopovať ženami, viac sa zdôverovať ženám, než každú myšlienku valiť na svojho muža. Možno som k tomu absolútnemu pochopeniu ženstva musela dozrieť, aby som ho mohla úprimne oceniť.
Herečka so synmi Kryštofom (8) a Adamom (11).
Foto: Petra KlačkováSúhlasíte s tvrdením, že mať jedno dieťa je náročnejšie ako tri či viac?
Záleží, akú má to dieťa povahu, niektoré deti sú také dobré, že chcete mať pokojne aj tri (úsmev). Ale je pravda, že keď sú dvaja, tak sa spolu občas aj zahrajú a vám zostáva pár minút k dobru, než sa zasa pohádajú. Inak je to asi úplne jedno, či jedno, alebo tri, či dievča, alebo chlapec, vždy je to podľa mňa "záhul". Ale ten najlepší na svete (úsmev).
Vnímate, že na deti pôsobíte inak ako váš partner? V čom vidíte odlišnosti? Dnes sa často vraví, že role mužov a žien sa aj v rodičovstve stierajú.
My máme trošku iný model, manžel je môj druhý manžel, prví dvaja synovia majú svojho otca a tretieho syna máme spoločného, a ešte, aby sme sa náhodou nenudili, má manžel dcéru z prvého vzťahu. Keďže sme s mužom každý úplne, ale úplne iní, tak ja robím veci inak ako on a aj mnoho situácií by som riešila inak, ale snažíme sa fungovať tak, že si nepresadzujeme iba to svoje, ale skúšame pochopiť potreby toho druhého. A je pravda, že keď má šesť členov jednej rodiny svoje vlastné potreby, nie je jednoduché nájsť alternatívu, ktorá bude v pohode pre všetkých. A toto je presne náš model. Hľadáme cesty, ako sa nezblázniť.
U svojho muža oceňujete, že je praktický, kedy je to najväčšia výhoda a ako to dopadá, keď chcete byť praktická vy?
Ono, byť praktický nemusí byť vždy výhoda, hlavne keď ste už na hranici s perfekcionizmom a kompulzívnou poruchou, ako je môj muž (úsmev). Ja som si už na jeho exotickú poruchu zvykla a našla v nej pozitíva ako napríklad, že sa na neho môžem spoľahnúť, že mnoho vecí urobí lepšie ako ja, že neodíde od rozrobeného problému, kým ho nevyrieši. Aj ja mám svoje poruchy, takže je to hlavne o tom, navzájom rešpektovať toho blázna vedľa nás.
So synom Matyášom.
Foto: Petra KlačkováČo pracovného momentálne chystáte? Máte nový herecký projekt či chystáte novú knižku?
Vždy sa to u mňa strieda. Naplno a intenzívne sa ide vždy venovať iba jednej veci, takže po úspechu s knihou, z ktorej sa stal bestseller, aj keď som si ju vydala sama a predávala ju iba u seba na e-shope, si dám od kníh zasa pauzu. Čaká má totiž najnáročnejšia rola, akú som kedy mala, možnosť hrať v celovečernom filme. Je to skutočný príbeh, ktorý sa naozaj stal jednej krásnej baletke, ktorú manžel zo žiarlivosti polial horúcim olejom. Skončila s 43-percentným popálením na tvári a tele, skoro neprežila a po prepustení z nemocnice začína znovu žiť a bojovať s tým, ako vyzerá.
Presadili ste sa v českom prostredí, je to náročnejšie ako v slovenskom?
V Prahe sa točí veľa projektov a veľa zahraničných projektov, takže pre herca je lepšie je byť priamo v dianí, ak nemá samozrejme ambíciu odletieť rovno do LA. Ale ja nie som ambiciózna herečka. Veľa projektov odmietam. Nie som závislá iba na herectve, mám šťastie, že ma baví veľa iných vecí, ktoré ma aj uživia, ako napríklad písanie kníh, vlastná značka šperkov.
Ako vám v herectve pomáha to, že ste veľmi emocionálna. Je to vždy výhoda? A čo v živote?
Ja som hlavne v herectve skoro taká istá ako doma. Keď prehrávam, viem, že je to zle. Najradšej mám, keď nemusím hrať a ak musím hrať pred kamerou, chcem, aby to bolo prirodzené, ako keby som práve teraz sedela doma. Vlastne je jedno, či je tam kamera, herec by ju nemal vnímať, a pritom by zároveň mal vnímať, kde je svetlo a kde netieni kolegovi. Je to zvláštny svet a ja priznávam, že naň nie som žiadny odborník. Emocionalitu nijak neriešim. Je pre mňa dôležité emócie vyjadrovať, pracovať s nimi, dávať ich najavo, herečka neherečka.