Nosenie prospieva Linde Elis i jej mamičke.
Foto: archív Alžbety MészárosovejLinduška mávala po narodení koliky, neustále sme ju museli nosiť po byte a trvalo aj hodinu, kým sa upokojila a zaspala. Nosenie na rukách vyžadovala aj preto, že bola na všetko zvedavá. A ja som nič nestíhala. Veľakrát sme tiež mali v bytovke pokazený výťah, veľakrát som si niečo objednala a musela som vybehnúť pred dom za kuriérom. Znášať stále malú s kočíkom by sa nedalo, ani si to nechcem predstaviť.
Vyriešila som to jednoducho, nosením. A je to úžasné. Všetko, čo chcem, stíham, zvládnem i pracovať. Som fotografka a potrebujem mať čas na úpravu fotiek, taktiez aj maľujem. Keď sa venujem týmto činnostiam, dcérka na mne spokojne spinká. Linda nemá rada kočík a tiež dlho nevydrží spať, keď ju položím počas dňa do postieľky. Zaspí mi jedine v šatke.
Samozrejme, nosením sa posilnil aj náš vzťah. Moja malá je veľmi nebojácne, sebaisté dieťa, nemá problém so spoločnosťou, nemá strach, keď ju hocikto zoberie na ruky, nemusím byť ani v jej dohľade. Takže reči, že bude na mňa prehnane naviazaná, sú hlúposti.
Začala som, keď mala Linda tri týždne. Keď som bola tehotná, kamarátka ma pridala do skupiny na sociálnej sieti, ktorá sa zaoberá nosením detí. Najprv som nemala záujem. Názor som zmenila po narodení dcéry, ktorá bola už od začiatku veľmi náročná. A tiež ťažšia a ťažšia, nosenie predstavovalo záťaž na ruky. Pri nosení v šatke nie je váha na rukách, ale rozložená na ramenách. Pri správnom uviazaní ma vôbec nebolí chrbtica, ani kríže, ani ruky, je to veľmi pohodlné.
Cez Facebook som sa skontaktovala s podpornou skupinou v Galante, kde ma naučili viazať. Šatku mi najprv požičali, aby sme sa s ňou zoznámili a po pár týždňoch sme si kúpili vlastnú. Jej viazanie je veľmi jednoduché. Zo začiatku mi to išlo pomalšie a nevedela som, či viažem správne, časom sa to ale zautomatizovalo a za asi minútu mám dieťa uviazané.
Ľudia sa na mňa pozerajú ako na zjavenie
Väčšinou sa stretávam s tým, že ľudia na mňa pozerajú v obchodoch na ulici ako na zjavenie. Ešte viac pohľadov máme, keď má malú v šatke uviazanú môj drahý. Je to pre ľudí nezvyčajné. Zvykli sme si. Ľudia sa väčšinou pýtajú, či je to pre bábätko zdravé a či na mňa nebude prehnane naviazaná a rozmaznaná.
Priamo s negatívnymi reakciami som sa ale nestretla. Z blízkeho okolia si to nedovolili, pretože ma poznajú a vedia, že keď som sa pre to rozhodla, tak som si všetko naštudovala. Určite by som nerobila niečo, čo by nášmu bábätku škodilo. Vidia, že dieťa je v šatke spokojné a tešia sa z toho. V momente, keď ju uviažem, zaspí a rýchlo sa jej uľaví aj od bolesti bruška. Vidia, že nemám prekážky, keď idem kdekoľvek. Nemusím sa naťahovať s kočíkom. Bohužiaľ nie všade je prístup bezbariérový, dostať sa do úradu, k lekárovi či do niektorých obchodov sa s kočíkom nedá, ak ho nechcem ťahať po schodoch.
Veľa ľudí mi vravelo, že keď malú stále nosím pri sebe, rozmaznám ju, bude sa báť ľudí a chcieť byť stále pri mne. Vôbec to tak nie je. Práve naopak. Je veľmi spoločenská, má veľmi rada spoločnosť aj cudzích ľudí. Nemá problém, ak si ju zoberie niekto iný na ruky a vezme ju aj mimo môj dohľad. Nemá problém ostať s niekým iným aj niekoľko hodín bezo mňa. Je to úžasné dieťa
Maličká je len raz, preto si ju chcem maximálne užiť a vždy ju mať pri sebe. Je pokojná, pretože cíti teplo mamičky, počuje tlkot môjho srdca, môj hlas tak, ako keď bola v brušku, cíti sa bezpečne a je šťastná a spokojná. Ja som takisto šťastná a spokojná. Ten pocit, keď mi spinká na hrudi, by som nevymenila za nič na svete. S radosťou sa nosíme.